Dnes zaznievajú v našich rímskokatolíckych kostoloch aj tieto slová z Evanjelia podľa Lukáša:
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“
Tento úryvok nadväzuje na predchádzajúce slová o prenasledovaní Ježišových učeníkov, o pustošení svätých miest a veľkom súžení:
Položia na vás ruky a budú vás prenasledovať… To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. (…) Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia… Ak vytrváte, zachováte si život.
Tieto Ježišove slová môžu byť pre nás znepokojivé. Ako je možné, že „radostná zvesť“ o milujúcom Bohu tak silno dráždi svet? Ježiš realisticky pomenúva dejinný zápas, ktorý sa odohráva naprieč epochami a dotýka sa národov i jednotlivcov.
No to podstatné v jeho posolstve nie je strach, ale povzbudenie. Aj napriek ťažkostiam sa nemáme dať zneistiť či rozhodiť. Ježiš upriamuje pozornosť na to, aby naše srdcia nezaťažili dve krajnosti:
- Únik do pôžitkov. „Obžerstvo a opilstvo“ poukazujú na telesnosť aj na útek z reality. Keď sa človek príliš zahltí vonkajšími pôžitkami, stráca citlivosť a vnútornú bdelosť.
- Preťaženie starosťami. „Starosti o tento život“ nás rovnako dokážu prevalcovať. Povinnosti, obavy a tlak okolností môžu natoľko zaslepiť dušu, že prestaneme vidieť všetko to dôležité. Všetky naše obety a námahy sú zbytočné, ak iba zvyšujú nepokoj a nedovolia nám občas sa stíšiť, zastaviť a pozrieť sa dovnútra.
V tejto súvislosti stojí za zmienku príbeh známeho človeka, ktorý priznal, že roky spával veľmi málo. Mal pocit, že keď spí, tak mu niečo uniká – že svet sa točí aj bez neho, no on chce byť stále pri tom. Jeho život bol kolotoč činností, únavy a stimulantov, až napokon skolaboval. Stratil sám seba, lebo síce žil naplno, no nič skutočne neprežíval.
Po kolapse spomalil. Začal dokonca viac spať. A zrazu zistil, že keď žije pomalšie a menej intenzívne, žije oveľa hlbšie. Opäť dokázal preciťovať a vnímať to, čo predtým preletel bez povšimnutia, to, čo si predtým iba odškrtol ako „splnené/zažité“.
Ježiš nás svojimi slovami vedie práve k tomu: nedať sa pohltiť prázdnom, aby nám nezovšednel život. Bdieť neznamená byť v neustálej pohotovosti. Bdieť znamená mať živé srdce – také, ktoré vie prijať pokoj, ktoré sa dokáže modliť, ktoré stále hľadá Božiu prítomnosť.
Tak bdejme, nebojme sa, modlime sa!
