Žijeme v kultúre zápasenia. Človek by síce mohol namietať, že sme už v západnom svete prekonali boj o prežitie či o potravu, no tento zápas vystriedal zápas o pozornosť. Namiesto gladiátorských arén sme sa presunuli na sociálne siete, bojovými poľami sa stali instagramové a facebookové profily. Namiesto meča držíme v rukách myš, namiesto skalpu máme lajky.
Zápas odohrávajúci sa v online priestore, samozrejme, len odráža našu tendenciu víťaziť. Presvedčenie, že ak budeme na vrchole, ak budeme videní, je tým, čo nám dáva silu a odvahu vykročiť do boja, či už si založiť nový startup a začať podnikať v oblasti gastronómie, alebo vytvoriť internetový portál venovaný kresťanskému životu.
Naše životy sa tak menia na gladiátorské arény, len namiesto piesku je tam Instagram, namiesto leva algoritmus a namiesto zbrane máme profilovku a v ruke iPhone, ktorý nás nielen spája so svetom, ale aj obmedzuje. Chesterton kdesi poznamenal, že najväčším putom zväzujúcim ruky človeka je náramok od hodiniek. Ktovie, čo by povedal pri pohľade na množstvo rúk permanentne obsadených smartfónmi.
Nikto nám nepovedal, že bude treba stále niečo dokazovať, ale my to robíme. Neustále. Pretože ak nezápasíme, ak neukazujeme, že rastieme, že máme čo ponúknuť, že sme relevantní, akoby sme prestali existovať.
Potvrdzuje nám to aj Jordan Peterson: „Postavte sa rovno s vystretými plecami,“ znie názov prvej kapitoly jeho knihy 12 pravidiel pre život. Toto pravidlo sa netýka len držania tela, ale psychologického postoja k životu.
Peterson používa metaforu homára, ktorý si vytvára hierarchiu na základe držania tela: víťazný homár chodí vzpriamene, porazený sa krčí. Tvrdí, že podobný biologický mechanizmus funguje aj u ľudí: sebavedomé držanie tela signalizuje svetu a nášmu mozgu, že sme pripravení čeliť výzvam. Sme pripravení bojovať, a o toto tu predsa ide. Niečo musíme dosiahnuť.
A tak bojujeme o pozornosť, o digitálne uznanie, o chvíľku slávy v príbehu, ktorý sa čoskoro stratí na časovej osi. Kultúra zápasenia nie je len marketingová stratégia dnešného človeka, je to jeho ontologický postoj.
Byť, to znamená presadiť sa, vyniknúť, prekročiť tieň druhého. A ak sa nám to nedarí, tak zápasíme ešte viac, pretože neúspech sa dnes nenosí. Nikto nečíta biografiu porazeného, nikto nezačne sledovať slabosť.
Ale za akú cenu?
A napriek mnohým víťazstvám cítime neustálu nespokojnosť.
Švajčiarska filozofka Barbara Schmitz vo svojej knihe Aký život je hodný žitia opisuje paradox, ktorý sa stal súčasťou jej života. Dvaja blízki členovia jej rodiny spáchali samovraždu, hoci navonok žili skutočne závideniahodným životom: auto, dobre rozbehnutá kariéra, priatelia. To by možno nebolo až také zvláštne, keby samotná Barbara nemala dcéru, ktorá má vážne zdravotné postihnutie a nikdy nebude celkom sebestačná.
Napriek tomu, že sa nedokáže úplne zaradiť do spoločnosti, práve ona svoj život miluje.
A tak sa samotná Barbara pýta zásadnú otázku, aký život je hodný žitia. Ako filozofka sa rozhodne nájsť aj odpoveď. Po mnohých rozhovoroch s vážne telesne postihnutými ľuďmi prichádza k záveru, že najlepšou štartovacou dráhou je poznanie, že na štartovaciu dráhu nemusíš nastúpiť.
Čo to znamená?
Ak si telesne postihnutý, vieš, že nemáš šancu vyhrať v boji s fyzicky trénovanými bojovníkmi. Ak si psychicky postihnutý, neprihlásiš sa do mentálneho zápasu. Ale si vtedy skutočne porazený?
Veď mnohí z víťazov končia v tom lepšom prípade u psychológa. Nie preto, že by boli slabí, ale preto, že boli príliš silní a tá sila ich rozožrala zvnútra. Snažili sa prekonať svet, prekonať druhých, prekonať samých seba.
Odpoveď psychológa načrtáva Antonio Maria Baggio v knihe Hľadať si tvár: „Mnohí z víťazov však skôr či neskôr skončia u psychológa. Ten, ak má hlavu na svojom mieste, zväčša sa ich usiluje presvedčiť, že vyrovnaný človek sa nepokúša prekonať ostatných za každú cenu, pretože to v nijakom prípade nemôže byť zmyslom života. Ba dalo by sa povedať, že ak je niekto nútený sústavne sa porovnávať s druhými, nie je v skutočnosti svojím pánom.“
Psychológ im potom jemne, ako chirurg bez noža, povie: „Zmyslom života nie je byť lepší než ostatní, ale byť celistvý. Byť doma vo vlastnej koži.“
Byť doma vo svojej koži, aj keď nie je najkrajšia, najsilnejšia ani najmúdrejšia, môže znamenať to najväčšie víťazstvo.
Ten, kto sa musí stále porovnávať, nie je svojím pánom. Je otrokom pohľadu iných. Nie je človekom, ale produktom zabaleným do úsmevov, vyhladeným filtrami, dočasne šťastným. Žije len dovtedy, kým si ho niekto všimne. A ak si ho nevšíma nikto, krachuje.
Je tu zvláštny paradox: aj víťaz je nakoniec nútený skloniť sa – pred bolesťou, pred starobou, pred smrťou. Tie sú neporaziteľné. Sú to arény, kde v skutočnosti nejde o výhru. A zrazu ten, kto celý život vyhrával, to musí prijať.
Je mnoho súbojov, ktoré nikto nevyhrá. A predsa sa ich zúčastníme. Bojujeme, aj keď vieme, že prehráme. A niekedy až tá prehra – hlboká, celistvá, skutočná – je víťazstvom.
Zrazu vidíme veci, ktoré sme predtým nevideli: krásu lístia, vôňu chleba, teplo druhej ruky.
