Svätý Karol Boromejský, ktorý má v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi svoje miesto 4. novembra, sa narodil 2. októbra 1538 v severotalianskej Arone do vznešenej rodiny Borromeo.
Ako druhorodený syn bol podľa vtedajšieho zvyku predurčený na cirkevnú kariéru. Už vo veku 21 rokov ukončil štúdium práva v Pávii a onedlho na to ho jeho strýko pápež Pius IV. (1559 – 1565) povolal do Ríma. Tu sa Karol stal jeho dôležitým spolupracovníkom v správe Cirkvi a zastával funkciu podobnú dnešnej úlohe štátneho tajomníka.
Jeho vzostup v cirkevnej hierarchii bol veľmi rýchly. Vo veku 22 rokov bol vymenovaný za kardinála diakona a čoskoro nato sa stal administrátorom bohatej a rozsiahlej Milánskej arcidiecézy. Ako verný poradca svojho strýka významne prispel k znovuotvoreniu Tridentského koncilu a k jeho úspešnému záveru v rokoch 1562 – 1563. Na jeho podnet boli koncilové dekréty schválené pápežom a bola zriadená Kongregácia pre koncil, ktorá sa starala o ich zavádzanie do praxe vo všetkých diecézach.
Po smrti svojho staršieho brata sa Karol ako dedič rodu ocitol pred dilemou. V Rímskej kúrii sa predpokladalo, že zanechá cirkevnú dráhu a prevezme rodinné záležitosti. Avšak po hlbokom duchovnom zápase pod vedením svätého jezuitu otca Francisca Riberu (1537 – 1591) sa Karol rozhodol zasvätiť Bohu.
Jeho rozhodnutie prijať kňazské svätenie všetkých prekvapilo. Podobne ako jeho vzory Gaetano da Thiene (1480 – 1547), Ignác z Loyoly (1491 – 1556) a Filip Neri (1515 – 1595) túžil odvrátiť sa od svetských statkov a venovať sa službe Bohu a ľuďom. Dňa 7. decembra 1564 bol vysvätený za biskupa a následne sa intenzívne pripravoval na prevzatie správy svojej arcidiecézy.
Stalo sa tak v roku 1565. Karol Boromejský sa s veľkou energiou pustil do reformnej práce, pričom zvolával provinciálne koncily, organizoval synody a neúnavne navštevoval farnosti svojej rozsiahlej arcidiecézy. Založil niekoľko seminárov na formáciu kňazských povolaní, prísne dbal na výchovu kňazov a obnovil disciplínu v kláštoroch.
V čase, keď španielsky kráľ Filip II. (1554 – 1598) usiloval o zavedenie inkvizície v Miláne, sa Karol postavil na obranu slobody a práv Cirkvi.
Keď v roku 1576 zasiahla Miláno morová epidémia, arcibiskup Boromejský sa prejavil ako starostlivý otec svojich veriacich a organizoval pomoc v lazaretoch a dočasných nemocniciach. Na podporu núdznych využil všetky zdroje diecézy a predal aj svoje neapolské panstvo, aby získal prostriedky pre postihnutých. Pre Milánčanov sa v tejto krízovej dobe stal jediným zdrojom nádeje a povzbudenia. Po odznení moru sa mesto vrátilo k bežnému životu, avšak zdravotné následky a vyčerpanie z úmornej služby značne podlomili arcibiskupovo zdravie.
Na sklonku svojho života sa uchýlil na svoje obľúbené pútnické miesto Sacro Monte di Varallo, kde sa venoval duchovným cvičeniam. Počas tohto obdobia ho však postihla vážna horúčka. Oslabeného a vyčerpaného ho previezli späť do Milána, kde 3. novembra 1584 vo veku 46 rokov zomrel.
Dňa 1. novembra 1610 ho pápež Pavol V. (1605 – 1621) vyhlásil za svätého a odporučil ho všetkým pastierom Cirkvi ako príklad oddanosti, služby a odvahy.
Na Slovensku sú svätému Karolovi Boromejskému zasvätené štyri kostoly.
