Takto stručne by sa dal opísať životný posun päťdesiatročnej Parížanky Marie-Agnès Berger OCist. Najskôr štyri roky pôsobila v kozmetickom výskume, až potom sa rozhodla pre rehoľný život.
Dnes je opátkou cisterciánskeho kláštora La Maigrauge vo Fribourgu, najstaršieho ženského kláštora v meste. V rozhovore pre portál kath.ch sa vrátila k svojej ceste viery a priblížila, čo pre ňu znamená nové poslanie.
„Pracovala som ako projektová manažérka v malej firme, ktorá vyrábala spa produkty – pleťové a telové krémy, masážne oleje. Sledovala som celý proces od marketingového konceptu až po samotnú výrobu,“ spomína. „Vidíte suroviny, ktoré na začiatku nie sú vôbec lákavé, a napokon vznikne niečo, čo pekne vonia a vyzerá.“
Napriek tomu ju práca nenapĺňala. Často sa pýtala, prečo ju Boh poslal práve tam: „Mala som pocit, že by bolo lepšie, keby som študovala filozofiu či teológiu namiesto chémie.“
S odstupom času však pochopila, že aj táto skúsenosť bola prípravou na život v kláštore. „Laboratórium bolo výlučne ženským prostredím – pracovali tam iba ženy. To ma vlastne pripravilo aj na život v ženskej komunite.“
Jej hľadanie sa zmenilo: „Kým v laboratóriu som hľadala pozemskú krásu, dnes hľadám krásu Boha.“
V Paríži žila aktívne – denne cestovala za prácou, večer chodila do divadla či reštaurácie a zároveň sa zapájala do farskej práce s mládežou. Popritom si vždy našla čas na modlitbu: „Každý deň som zašla do kostola. Ráno do farského chrámu, večer pred odchodom do mesta som stihla svätú omšu.“
Postupne však začala cítiť, že jej to nestačí. „Bola som šťastná, ale vedela som, že v kláštore budem ešte šťastnejšia. Nebol to útek pred niečím, nechcela som sa skryť – jednoducho som vedela, že tam patrím.“
Rozhodujúci okamih nastal počas pobytu v kláštore v Normandii: „Strávila som týždeň v benediktínskom Opátstve Notre Dame du Pré de Valmont, aby som si oddýchla a mala viac času na Boha. Na konci týždňa som si povedala: ‚Pán ma tu čaká.‘“ V roku 2006 do kláštora vstúpila. Po jeho zatvorení v roku 2020 prešla do Fribourgu a stala sa cisterciánkou.
Od marca tohto roka nesie zodpovednosť za komunitu jedenástich sestier ako 55. opátka. „Je to veľká vec, ale stále si pripomínam, že nás vedie Pán a Duch Svätý. Aj ako opátka zostávam sestrou medzi sestrami.“
Za najväčšiu výzvu považuje udržiavanie jednoty a otvoreného dialógu. Opiera sa pritom o pravidlo svätého Benedikta, ktoré je dodnes základom rehoľného života. Pokojne hľadí aj do budúcnosti: „Kláštor by nemal za každú cenu hľadať nové povolania. Našou úlohou je žiť vlastné povolanie – a takto môžeme, aj bez snahy, pritiahnuť mladých.“ Obavy zo zatvorenia kláštora nemá: „Boh chce, aby sme žili v prítomnosti. A ja sa snažím držať hesla nášho kláštora: Dominus providebit – Pán sa postará.“
