Kalendár Rímskokatolíckej cirkvi 19. mája obsahuje výnimočného pápeža svätého Celestína V. Bol jedinečný nielen svojím životným štýlom, ale aj rozhodnutím, ktoré zmenilo dejiny pápežského úradu. Jeho príbeh je zároveň pokorným svedectvom o tom, že svätosť sa môže zrodiť aj v tichu jaskyne, aj v búrke veľkej moci.
Pietro Angelerio sa narodil okolo roku 1215 v juhotalianskom regióne Molise. Pochádzal z početnej, chudobnej, no hlboko veriacej rodiny. Keď mu v detstve zomrel otec, jeho matka Maria Leone sa s neobyčajnou obetavosťou usilovala dať deťom duchovný základ. Najmä malému Petrovi, v ktorom rozpoznala hĺbku povolania. Viedla ho k vzdelaniu, čo v jeho sociálnych pomeroch bolo nevšedné.
V mladosti sa naučil čítať žaltár a ako sedemnásťročný vstúpil do benediktínskeho Kláštora Santa Maria di Faifoli. Po rokoch mníšskeho života sa uchýlil do samoty v horách Morrone a neskôr Maiella, kde žil ako pustovník podľa evanjeliového vzoru svätého Jána Krstiteľa.
Prísna askéza, neustála modlitba a manuálna práca sa stali rytmom jeho života. Onedlho sa k nemu začali pridávať ďalší, a tak v roku 1244 založil Pietro spoločenstvo pustovníkov, ktoré sa neskôr sformovalo do rehole celestínov, schválenej pápežom Urbanom IV. v roku 1263. Rehoľa sa držala benediktínskeho pravidla, ale kládla dôraz na prísnu askézu, mlčanie a liturgický rytmus. Rýchlo sa rozšírila: do konca jeho života existovalo vyše tridsať kláštorov a približne šesťsto mníchov. Pietro viedol rehoľu ako generálny predstavený, no sám zotrvával v pustovni. V roku 1274 na Druhom lyonskom koncile úspešne obhájil existenciu rehole pred možnosťou jej zrušenia.
Po smrti pápeža Mikuláša IV. v roku 1292 trvalo konkláve viac ako dva roky. Zúfalí kardináli sa nedokázali dohodnúť na novom nástupcovi. Pietro, vtedy už 79-ročný pustovník, im poslal list, v ktorom ich napomínal za otáľanie. Reakcia bola prekvapivá: kardináli ho jednohlasne zvolili. Museli ho však presviedčať, aby úrad prijal. Nakoniec súhlasil a 29. augusta 1294 bol korunovaný v Aquile. Prijal meno Celestín V.
Celestín V. bol muž modlitby, nie moci. Jeho pontifikát sa odohrával v Neapole, pod silným vplyvom kráľa Karola II. Nedokázal efektívne riadiť Cirkev, podpisoval dekréty bez poriadneho preskúmania a nerozvážne udeľoval úrady. Jeho najvýznamnejším činom sa stalo udelenie úplných odpustkov pútnikom do Kostola Santa Maria di Collemaggio v deň výročia jeho korunovácie, sviatok známy ako Perdonanza Celestiniana.
Po piatich mesiacoch si uvedomil, že túto úlohu nezvláda. Po konzultácii s kardinálom Benedettom Caetanim (neskôr pápežom Bonifácom VIII.) vydal dekrét, ktorým formálne potvrdil právo pápeža vzdať sa úradu. Následne 13. decembra rezignoval. V oficiálnom dokumente uviedol dôvody: pokoru, túžbu po čistejšom živote, slabé zdravie, nevedomosť, náročnosť úradu a túžbu po pokojnom živote v samote.
Po abdikácii sa chcel Celestín vrátiť do pustovne. Nový pápež Bonifác VIII. sa však obával, že by ho mohli využiť ako protipápeža. Preto ho dal strážiť a nakoniec uväzniť na hrade Fumone, kde zomrel 19. mája 1296 vo veku približne 81 rokov pravdepodobne na následky zanedbanej starostlivosti. Podľa niektorých výpovedí zomrel s pokojom a úsmevom, opakujúc si: „Chcel si celu, Peter – a celu máš.“
V roku 1313 ho pápež Klement V. vyhlásil za svätého. Jeho telesné pozostatky boli prenesené do už spomínaného Kostola Santa Maria di Collemaggio v Aquile, ktorý je dodnes cieľom pútnikov. V roku 2009 prišiel k jeho hrobu pápež Benedikt XVI. a symbolicky naň položil svoje inauguračné pálium – znak úradu, ktorého sa v roku 2013 tiež dobrovoľne vzdal.
Celestín V. ostáva jedinečnou postavou cirkevných dejín. Bol prvým pápežom, ktorý formálne abdikoval, čím ustanovil právny precedens pre ďalších, ako bol napríklad spomínaný Benedikt XVI. Jeho život zosobňuje hlbokú pokoru, vedomie vlastnej nedostatočnosti a odvahu priznať, že pápežstvo nie je ambíciou, ale krížom.
Nie moc, ale svedectvo svätosti je to, čo Cirkev potrebuje aj dnes. V čase, keď sa svet zamotáva do sietí prestíže a moci, Celestín pripomína, že skutočná veľkosť spočíva v schopnosti ustúpiť pre dobro iných a pre vernosť pravde.
