Denne sa stretávame so slovami, ktoré namiesto útechy zraňujú, či sú ich autormi politici, susedia, kolegovia, spolužiaci, členovia jednej rodiny. Pápež František pri jednej príležitosti povedal: „Ohováranie ničí v človeku to, čo je Božie.“ Urážky, klebety a osočovanie sa možno šíria potichu, ale ich účinok je zreteľný.
Čo je vlastne ohováranie?
Katolícka cirkev učí, že ohováranie, klebety a osočovanie patria medzi previnenia proti 8. prikázaniu. V Katechizme Katolíckej cirkvi (2477) čítame, že rešpektovať dobré meno druhých znamená nešíriť o nich nič, čo by im mohlo ublížiť. Previnením je, keď niekoho bez dôkazov podozrievame (nerozvážne posudzovanie), keď bez dôvodu rozprávame o jeho chybách tým, ktorí o nich nevedeli (ohováranie), alebo keď klameme a zámerne poškodzujeme jeho povesť (osočovanie).
Tento jav teda nie je len problémom spoločenského správania, ale zasahuje aj duchovnú oblasť. Vplyv ohovárania spočíva v tom, že sa o človeku vytvorí pokrivený obraz, ktorý sa nezakladá na celej skutočnosti, a okolie mu začne veriť. Z nevinného sa v očiach ostatných ľahko stáva podozrivý, nespoľahlivý alebo až neželaný. Takéto narušenie dobrého mena môže viesť k strate práce, priateľov, duševnej rovnováhy či k izolácii.
Slovo, ktoré ničí
„Ohováranie zabilo viac ľudí ako meč,“ hovorí jedno staré príslovie. Ohováranie je ako jed – nenápadne preniká do vzťahov, rodín a spoločenstiev. Je to zbraň, ktorou síce mierime na druhých, ale v konečnom dôsledku zraňuje aj nás.
„Veď som len pravdu povedal,“ vyhovára sa človek, ktorý ohovára. Otázka však je, ako tú pravdu použil. Pri ohováraní, teda šírení negatívnych faktov o človekovi, zostávam napokon ja tá dobrá. Toho druhého som totiž ponížila.
Ten, kto ohovára, často trpí závisťou, vnútornou neistotou, nedostatkom pokoja. Známa metafora prirovnáva človeka, ktorý sa uchyľuje k ohováraniu, k muche, ktorá sadá na každú nečistotu. Namiesto toho, aby sa tešil z dobra iných, hľadá ich slabiny. Namiesto vďačnosti za vlastné požehnania vidí len to, čo mu chýba. A namiesto láskavého slova siaha po zraňujúcej poznámke.
Pápež František to vystihol trefne, keď spomenul sestry Matky Terezy, ktoré sa s láskou starajú o každého človeka, ktorého prijmú. Jedna z nich mu s nežnosťou matky predstavila mladého chlapca a jednoducho povedala: „Toto je dobrý chlapec.“ V tom momente, hovorí pápež, zacítil materstvo Cirkvi. Slová, ktorými povzbudzujeme a pohladíme, sú tie, ktoré budujú Cirkev. Nie tie, ktoré ničia, delia a podrývajú.
Slovo, ktoré lieči
Naše slová môžu byť balzamom. Môžeme hovoriť o tom, čo je dobré. Môžeme byť vďační, radostní, otvorení. Každý deň je plný vecí, ktoré si zaslúžia pochvalu. Namiesto toho, aby sme riešili, čo suseda urobila zle, môžeme si všimnúť, ako niekto pomohol inému. Namiesto výčitiek môžeme ponúknuť povzbudenie. Namiesto toho, aby sme vytvárali skupiny založené na kritike druhých, môžeme byť tými, ktorí spájajú a prinášajú pokoj.
Najlepšou ochranou pred ohováraním nie je len mlčať, ale žiť srdcom naplneným radosťou, vďačnosťou a otvorenosťou. Keď sa sústredíme na vďačnosť za to, čo máme, a vnímame dobro okolo seba, nemáme potrebu závidieť druhým alebo zraňovať slovami.
Slová môžu zabiť, ale môžu aj oživovať. Môžu ničiť dobrú povesť, ale aj budovať priateľstvá. Môžu rozdeliť rodiny, ale aj spájať komunity. Boh nám dal jazyk nie nato, aby sme ho používali ako dýku, ale ako nástroj lásky.
Skúsme dnes preto:
- neohovárať, a to ani v myšlienkach,
- povedať niekomu niečo pekné, úprimne a zo srdca,
- sústrediť sa na dobro v druhých,
- tešiť sa z toho, čo máme, namiesto oplakávania toho, čo nám chýba,
- pomôcť tam, kde je to potrebné, namiesto kritizovania.
Nech sú naše slová svetlom, nie tmou. Veď slovo môže byť náručím i hrobom. Voľba je na nás.
