Pre nás skautov a skautky sa začal táborový čas. Teším sa, keď ma na niektorý skautský tábor pozvú odslúžiť svätú omšu. Na tábore 66. skautského zboru Eduarda Korponaya, ktorého som členom, je aj Vladik, jedenásťročný chlapec z Kyjeva, ktorý je už tretíkrát na našom tábore. Keď utiekli pred ruskou okupáciou k nám na Slovensko, zhodli sme sa v našom zbore, že urobíme výnimku a zoberieme ho na tábor. Pomohlo mu to zmierniť stres z toľkých veľkých zmien v jeho ešte malom živote.
Pripravovali sa veci na omšu, a tak som sa ho spýtal: „Vladik, ako sa ti páči na tábore?“ Všetkých nás prekvapila jeho odpoveď. „Veľmi dobre. Keď ste ma, kňaz Andrej, priviezli, tak som povedal v stane: ‚Ahojte!‘ A všetci sa ku mne otočili a každý mi povedal: ‚Ahoj, Vladik, ako sa máš?‘ Keď prídem do školy a poviem v triede: ‚Ahojte!‘, tak iba môj najlepší kamarát mi povie: ‚Ahoj, Vladik,‘ a všetci ostatní mi nepovedia nič.“ Malý princ, keď prichádza k stroskotanému pilotovi uprostred púšte, nedbá na jeho mordovanie sa s pokazeným motorom. Musí si utrieť ruky špinavé od spáleného oleja a kresliť ovečku. Starú, chorú, až nájdu kompromis pri ovečke v praktickej prenosnej škatuli. Lebo: „Nakresli mi ovečku!“ v detskej reči znamená: „Venuj mi pozornosť! Vnímaj ma!“
Také trochu prekvapujúce pre mňa je, že keď evanjelium opisuje Ježišovo stretnutie s Máriou a Martou, ktoré mal Ježiš predsa tak rád, že evanjelista je zvláštne neurčitý. Akoby prebehla cenzúra. V „ktorejsi“ dedine v dome „istej“ Marty. Ja to však chápem symbolicky. Nič nie je konkretizované a teda, že aj v „mojej“ dedine a u „konkrétneho“ mňa sa to, čo je ďalej opísané, môže stať. Mária si sadá k Ježišovým nohám a pozorne ho počúva. Marta koná dobré skutky vo forme obsluhy. To je diagnóza dnešnej doby. Utekáme do roboty. My kňazi obnovujeme a staviame. V rodinách sa uteká na záhradky, do dielne alebo len tak, do nadčasov riadneho zamestnania. Alebo skvelou možnosťou je „práca“ na počítači.
Určite sú to skoro vždy užitočné činnosti, ale asi by sme mali v tom čase počúvať farníkov alebo piť kávu s manželkou a počúvať sa navzájom. Vnímať sa. Žijeme Martinu dobu. Tá Máriina sa nenápadne skončila. Ani som si vlastne nevšimol kedy. Asi to bolo vtedy, keď sa skončili „Chvíľky pre poéziu“ v televízii a nahradili ich ekonomické spravodajstvá… (Poznámka autora pre mladších: Išlo o krátke pravidelné večerné televízne relácie, v ktorých školení herci a herečky umelecky prednášali básne. Až sa mi nechce veriť, že čosi také bolo.) Najhoršie je, že naše svedomie to necíti ako niečo zlé. Lebo tu ide o vyberanie si väčšieho dobra. S tým máme málo skúseností. Komplikuje to skromnosť a potreba istej sebalásky. Ľahšie je ísť kosiť trávu ako počúvať nesúrodé zážitky dcérky z tábora. Vnímať druhého je náročné a vyčerpávajúce. No a za vykosený trávnik pochváli aj svokra…
Vyslali ma z tábora kúpiť farbu, aby sme natreli pracovné panely pre deti. Výber farby je pre mňa náročná úloha. Všetky sa mi totiž páčia rovnako. Tak som sa v obchode s bezradným výzorom zastavil pri staršej pani predavačke. Veľmi pozorne som ju počúval. Zdravotne nezávadná, alebo syntetická? Koľko metrov štvorcových to bude? Aké balenie je v tom prípade výhodnejšie? Aká sivá? To, čo držíte, to je šedá… Bol som už z toho trochu dopletený. Ako bonus, keď som si myslel, že už sme v cieli, posledný výber – matná alebo lesklá. Naozaj som jej celým telom vyžaroval vďačnosť, keď som si svoj poklad vo forme trojkilového vedierka niesol ku kase.
Dobehla ma pri žiarovkách. „Máte to čím na tom skautskom tábore premiešať?“ Povedal som, že nejakým papekom z lesa. „A to je tá najväčšia chyba, keď sa farba riadne nepremieša! Poďte so mnou, máme na to taký stroj. Používa sa síce pri miešaní farebných odtieňov, ale dobrým zákazníkom, ako ste napríklad aj vy, farbu premiešame aj len tak.“ Trochu som mal obavy, ale predstavte si, farba sa dá dobre premiešať aj bez otvorenia plechovky. Keď som odchádzal, mala lesklé oči, keď mi povedala, že kiežby boli všetci zákazníci ako ja… Nevedela, že my kňazi asi máme profesionálnu deformáciu počúvať ľudí pozornejšie. Keď odchádzala, držala hlavu trošku vyššie. A ja som bol naozaj rád, že sa ma ujala. Tie farby mi fakt nerobia dobre.
Odolať Martinej ceste a vybrať si lepší podiel v podobe počúvania samotného Pána v ľuďoch, ktorých stretneme, môže byť pekný program na tento letný čas.
