Na 40. deň po svojom narodení bol Ježiš podľa Mojžišovho zákona predstavený Bohu v Jeruzalemskom chráme. Vtedy aj jeho matka Mária podstúpila rituálne očistenie a priniesla obety predpísané v Zákone. Preto 2. februára, na 40. deň po Vianociach, aj Gréckokatolícka cirkev slávi sviatok predstavenia, ktorý sa nazýva Stretnutie (alebo Predstavenie či Prijatie) Pána.
Podľa židovského zvyku sa matka po porodení dieťaťa musela po 40 dňoch očistiť. „Nesmie sa dotknúť ničoho svätého a nesmie prísť do svätyne, kým sa neskončia dni jej očisťovania.“ (Lv 12,4)
Podľa židovského práva akákoľvek účasť na dôverných skúsenostiach so životom a smrťou, ktoré zahrňujú vyliatie krvi ako nositeľky života, robí osobu rituálne nečistou, t. j. neschopnou vykonávať obradné úkony, napríklad chrámovú bohoslužbu. Obradná nečistota nie je otázkou morálnej nečistoty, ale uznaním, že uctievanie Boha prekračuje zem a jej cesty. Od osoby, ktorej sa dotkol pôrod alebo smrť, sa vyžadovalo očistenie predpísaným spôsobom.
Podľa Tóry existoval dodatočný predpis: vykúpenie prvorodeného syna. „Každého prvorodeného zo svojich synov vykúpiš.“ (Ex 13,13) Prvé zo všetkého – plodiny, zvieratá atď. – sa malo obetovať Bohu: bolo to uznanie, že všetko pochádza od Boha a patrí Bohu. Deti bolo možné „vykúpiť“ tak, že sa za ne ponúkol dar chrámu. Ortodoxní Židia dodnes dodržiavajú tento obrad, pričom vymenia päť strieborných šekelov (alebo ich ekvivalent v miestnej mene) za dieťa.
Stretnutie so Simeonom a Annou nás vedie za hranice praxe Tóry k tajomstvu Božieho plánu spásy. Ako hovorí svätý Lukáš, „[Simeonovi] Svätý Duch vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (Lk 2,26) Simeon vzal dieťa Ježiša do náručia a pomodlil sa to, čo my nazývame Simeonovým chválospevom:
„Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči videli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu tvojho ľudu Izraela.“ (Lk 2,29-32)
Tento chválospev opakujeme na konci každého dňa (večierne) a na ukončenie Božskej liturgie, ako aj pri predstavení každého dieťaťa v chráme na 40. deň po jeho narodení.
K Simeonovi sa potom pripojila Anna, ktorá poďakovala Bohu, že videla túto chvíľu, „a hovorila o ňom [Ježišovi] všetkým, ktorí očakávali vykúpenie v Jeruzaleme“ (Lk 2,38).
Toto stretnutie oslavovalo príchod toho, po ktorom Židia túžili – Mesiáša –, a uznávalo, že prostredníctvom Mesiáša budú osvietení aj pohania.
Ako by sa dalo očakávať, tento sviatok pochádza z Jeruzalema, kde sa odohrala udalosť, ktorú pripomína. Sláviť sa začal pravdepodobne za čias Konštantína Veľkého (307 – 336), ktorý podporoval rozvoj Jeruzalema ako kresťanského miesta. Kázne o tomto sviatku nám predniesli biskupi Metod Patarský († 312), Cyril Jeruzalemský († 360), Gregor Teológ († 389), Amfilochios z Ikonia († 394), Gregor Nysský († 400) a Ján Zlatoústy († 407).
Španielska mníška Egeria, ktorá navštívila Svätú zem v rokoch 381 – 384, opísala, čo videla: „Štyridsiaty deň po Epifánii sa tu slávi nepochybne s najvyššou poctou, lebo v ten deň sa koná procesia, na ktorej sa zúčastňujú všetci, v chráme Vzkriesenia, a všetko sa koná podľa svojho poriadku s najväčšou radosťou, tak ako na Veľkú noc.
Všetci kňazi a po nich aj biskup kážu, pričom si vždy berú za tému tú časť evanjelia, kde Jozef a Mária priniesli Pána do chrámu na štyridsiaty deň a Simeon a prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, ho videli, pojednávajú o slovách, ktoré povedali Simeon a Anna, keď uvideli Pána, a o tej obete, ktorú priniesli jeho rodičia. Keď sa vykonalo podľa poriadku všetko, čo je obvyklé, slávila sa sviatosť a uskutočnilo sa prepustenie.“
Sviatok sa čoskoro rozšíril do Antiochie a potom do Konštantínopolu a celej ríše. V hlavnom meste nadobudol mimoriadny význam v 6. storočí, keď mesto ohrozoval mor. Po slávnostnej procesii v tento sviatok mor ustal. Keď bol ustanovený tento sviatok, Kristovo narodenie a jeho krst v Jordáne sa slávilo v rovnaký deň – 6. januára. Hypapante – Predstavenie Pána v Chráme – sa slávilo o 40 dní neskôr 14. februára. Keď sa rozšíril samostatný sviatok Narodenia Pána 25. decembra, Hypapante sa podľa toho presunulo na 2. februára.
V západnej cirkvi sa pri tomto sviatku požehnávajú sviece a koná sa sviečkový sprievod na počesť „svetla na osvietenie pohanov“. Táto prax sa skutočne začala v Jeruzaleme, ako o tom svedčí Egeria. Keď bol tento sviatok zavedený v Konštantínopole, sprievod sa začal konať aj tam. V súčasnosti niektoré slovanské cirkvi v tento deň požehnávajú sviece, ale z byzantského sviatku sa vytratil sprievod.
