Gregor Nysský, ktorého si gréckokatolíci pripomínajú 10. januára, sa narodil niekedy medzi rokmi 335 a 340 ako druhý najmladší syn z desiatich detí v bohatej a zbožnej kapadóckej rodine. Jeho otec Bazil Starší bol advokátom a učiteľom rečníctva v Neocézarei a zomrel skoro.
O Gregorovej mladosti sa vie len málo. Dostal vynikajúce rétorické vzdelanie. Sám označoval svojho najstaršieho, veľmi vzdelaného brata Bazila za svojho pána. Okrem slávneho brata ho ovplyvnili aj ženy: stará mama Makrína (staršia), matka Emília, no najmä jeho najstaršia sestra, ktorá sa tiež volala Makrína (mladšia), ktorá sa stala priekopníčkou v rozvoji ženského mníšstva.
Gregor bol cirkevným lektorom začiatkom 60. rokov 3. storočia. Stal sa na čas rétorom a bol ženatý. Jeho rodinné pomery sú však vo všeobecnosti nejasné a nepanuje zhoda, či Theozébia, po ktorej smrti mu kondoloval Gregor Naziánzsky, bola jeho manželkou alebo sestrou, ani či Kynegios spomínaný dvakrát v listoch bol jeho synom.
Ako sa dá usúdiť podľa jeho spisov, intenzívne sa zaoberal vzdelávaním v pohanskej filozofii. Potom sa však svojej profesie vzdal a dočasne sa utiahol do samoty mníšskeho života. Od prelomu rokov 371/372 pôsobil Gregor ako biskup v Nysse, keď mu brat Bazil z dôvodu cirkevnej politiky zveril novovytvorenú diecézu.
Zdá sa však, že Gregor nesplnil jeho očakávania. V roku 375 ho obvinili jeho ariánski odporcovia z plytvania cirkevným majetkom a rok nato bol zosadený v neprítomnosti na synode pontských a galatských ariánskych biskupov v Nysse. Po smrti proariánskeho cisára Valentiniána I. (364 – 375) sa však Gregor vrátil do Nyssy ako biskup. V roku 379 sa zúčastnil na synode v Antiochii. Krátko nato jeho brat Bazil zomrel.
Po jeho smrti Gregor pokračoval v hádke s ariánom Eunomiom a práve Gregorovo výsledné hlavné dielo Contra Eunomium možno považovať za záver trojičného teologického vývoja v 3. storočí. Gregor, ktorý zostal po celý život verný teologickým prístupom svojho brata Bazila, sa v ňom zároveň prejavil ako pozoruhodný mysliteľ, ktorý bratove myšlienky špekulatívnym spôsobom racionalizoval a rozvíjal. Proti Eunomiovi bránil plnú božskú a ľudskú prirodzenosť Krista: Ježiš Kristus nemohol byť len medzičlánkom medzi Bohom a človekom.
V roku 380 bol Gregor proti svojej vôli zvolený za biskupa v Sebastei v Malom Arménsku (dnes Sivas v Turecku), no tejto úlohe sa napokon vyhol a v roku 381 alebo 382 sa tamojším biskupom stal jeho mladší brat Peter, ktorý si tak pre históriu zabezpečil aj svoje priezvisko.
Na Druhom všeobecnom sneme v Konštantínopole v roku 381 bol biskup Gregor jedným z najvýznamnejších synodálnych otcov a hlavným obrancom pravej viery. Zásadne prispel k výsledku koncilu, ktorý formuloval pravoverné učenie o Trojici, vrátane učenia o Svätom Duchu. Koncil vymenoval Gregora za jedného z niekoľkých takzvaných normálnych biskupov. Človek s ním musel teologicky súhlasiť, aby nebol označený za heretika.
Gregor potom presadil toto učenie o Trojici na mnohých miestnych synodách. Zúčastnil sa aj na náboženských rokovaniach v Konštantínopole v roku 383. Naposledy sa spomína v aktoch tamojšej synody v roku 394, ktorá sa zaoberala roky sa ťahajúcim problémom s dvoma biskupmi v sýrskej diecéze Bostra. O presnom dátume jeho smrti nepanuje konsenzus.
Medzi Gregorove veľké literárne diela patria interpretácie starozákonných Kníh Genezis, Piesne piesní, Žalmov, Kazateľ, výklad modlitby Otčenáš a Blahoslavenstiev. Významné sú aj jeho spisy O duši a zmŕtvychvstaní a Antirrheticus.
Gregor vynikal veľkou citlivosťou pre filozofické a estetické hodnoty gréckej tradície a upravil novoplatónsku filozofiu tak, aby bola kompatibilná s kresťanským učením. Zároveň bol prvým hlasom v starovekom svete, o ktorom je známe, že písal proti všetkým formám otroctva a vyhlásil túto inštitúciu za inherentne hriešnu.
Gregor je súčasťou takzvanej Kapadóckej trojky, ktorú tvoril so svojím bratom Bazilom a ich spoločným priateľom Gregorom Naziánzskym. Spoločne zdôrazňovali podstatnú jednotu Boha: Boh je jednotná bytosť, ktorá sa predstavuje v troch osobách, hypostázach. Gregor prirovnáva Trojicu k plameňu žiariacemu v troch svetlách. Príčinou tretieho svetla je prvý plameň, ktorý vďaka distribúcii do stredného zapáli vonkajší plameň. Svätý Duch má základ svojej existencie v pôvodnom svetle, napriek tomu žiari cez Syna. Použitím tejto ľahkej metafory Gregor vysvetľuje svoju náuku o pôsobení Ducha skrze Syna: Duch má svoje bytie od Otca a je zároveň duchom Syna. Druhá osoba Logos je večný život, ktorý má silu vôle a tvorivú silu. Silami rozumu (sophoi te kai technikoi logoi) Boh preniká všetkým. Tvorivú a spásnu prácu troch osôb nemožno považovať za navzájom oddelené.
Podľa Gregora slovo Boh opisuje pohyb božského konania, ktorý prichádza od Otca cez Syna a Ducha k stvoreniam. Otec, Syn a Duch teda, obrazne povedané, tvoria jeden lúč, ktorý dopadá na stvorenia. Pre Gregora sa Trojica ukazuje ako sprostredkovateľ medzi pohanskou myšlienkou mnohosti bohov a židovským monoteizmom. Kresťanstvo podľa Gregora spája obe myšlienky dialekticky, pričom zostáva nepreniknuteľným tajomstvom viery, ako sa môžu hypostázy navzájom líšiť, a predsa je zachovaná podstatná jednota.
Podľa Gregora skutočný život človeka spočíva v účasti na Bohu a jeho dobrote. Dokonalosť človeka zase spočíva v neustálom raste účasti na Bohu. Postupná cesta vzostupu k Bohu vedie cez tri stupne: Očista, ktorá zodpovedá biblickej skúsenosti Mojžiša zoči-voči horiacemu kríku (porov. Ex 3,2); osvietenie, ktoré korešponduje s vedením na púšti prostredníctvom svetelného mraku alebo ohnivého stĺpa (porov. Ex 13,21); zjednotenie, ktoré je obrazom stretnutia Mojžiša s Bohom na hore Sinaj (porov. Ex 24,16).
K týmto trom stupňom približovania sa k Bohu priradil Gregor sviatosti krstu, myropomazania (birmovania) a Eucharistie. Gregor opísal mystickú skúsenosť ako ἀπόλαυσις ϑεοῡ, t. j. ako požívanie Boha. V extáze sa duša ako stvorená bytosť vynára zo svojich vlastných hraníc. Preniká stále hlbšie do božskej podstaty, ale bez toho, aby kedy dosiahla definitívny koniec.
