V kalendári Rímskokatolíckej cirkvi patrí 2. január svätému Bazilovi Veľkému a svätému Gregorovi Naziánzskemu, dvom veľkým priateľom, „akoby jednou dušou v dvoch telách“, ako sa vyjadril svätý Gregor.
Svätý Bazil Veľký sa narodil okolo roku 330 v kapadóckej Neocézarei (dnes Kayser v Turecku). Pochádzal z bohatej kresťanskej rodiny, ktorej členovia vynikali vo vzdelanosti a zbožnosti. Jeho otec bol advokát a učiteľ rečníctva, matka Emélia vzdelaná a duchovne vyspelá žena. Spolu vychovali desať detí. Medzi jeho svätými súrodencami sú Gregor Nysský, Peter zo Sebastey a Makrína.
Cirkev v tých časoch čelila vážnym výzvam, najmä ariánskemu bludu, ktorý popieral Božstvo Ježiša Krista. Bazil sa odvážne postavil proti tomuto učeniu a obnovil jednotu Cirkvi. Po smrti cézarejského biskupa Dianeosa sa stal pomocníkom nového biskupa Euzébia a v roku 370 bol vymenovaný za arcibiskupa Cézarey.
Arcibiskup Bazil bránil katolícku vieru proti cisárovi Valentovi, ktorý podporoval ariánov. Popri teologických bojoch sa venoval aj charitatívnej činnosti. Založil komplex Bazilias – mesto milosrdenstva, ktoré zahŕňalo nemocnice, útulky pre chudobných a siroty, ako aj jedálne pre pocestných. Sám žil naďalej v duchu kresťanskej chudoby.
Bazil významne prispel k liturgickej reforme aj tým, že zjednotil a skrátil obrady bohoslužieb. Jeho anafora, eucharistická modlitba v liturgii, je považovaná za jednu z najkrajších liturgických modlitieb kresťanskej tradície a dodnes sa používa vo východných cirkvách. Gréckokatolíci na Slovensku ju okrem 1. januára slávia ešte deväťkrát v roku.
Bazilov život bol krátky, ale nesmierne plodný. Po rokoch tvrdej práce a sebazapierania ho opustili telesné sily a 1. januára 379 zomrel. Pred smrťou sa rozlúčil so svojimi chudobnými, pre ktorých zorganizoval hostinu, a s dôverou odovzdal dušu Bohu.
Po Bazilovi zostali diela, ktoré zahŕňajú teologické spisy, asketické traktáty a stovky listov. Je právom označovaný za „otca východného mníšstva“ a „druhého svätého Atanáza“.
Najväčšia Bazilova zásluha je v tom, že v dobe, keď boli rovnako mysliaci biskupi rozptýlení, dokázal mnohých zjednotiť okolo Nicejského vyznania viery. Vypracoval terminológiu, ktorá sa stala celocirkevnou. Svojich protivníkov nehanobil, ale snažil sa im s úctou objasniť pravé učenie Cirkvi.
Svätý Gregor Naziánzsky (nazývaný tiež Gregor Bohoslovec) sa narodil Gregorovi, biskupovi z Nazianzu, a jeho manželke Nonne okolo roku 329 v kapadóckom Arianze (dnes Nenisi v Turecku). Študoval rétoriku a filozofiu v Nazianze, Cézarei, Alexandrii a Aténach; v Aténach sa spoznal s Bazilom Veľkým i s budúcim konštantínopolským cisárom pohanom Juliánom Apostatom (361 – 363). Ako klasicky vzdelaný rečník a filozof helenizmu dokázal neskôr ako horlivý „služobník Slova“, ktoré „prišlo na svet“, vytvoriť most medzi helénskou kultúrou a ranou cirkvou Byzantskej ríše.
Po štúdiách sa v roku 361 Gregor vrátil do Nazianzu, kde ho otec vysvätil za kňaza, aby mu pomáhal starať sa o miestnych kresťanov. Avšak mladý muž, ktorý sa chcel stať mníchom, otcovo naliehanie, aby si vybral medzi kňazstvom a mníšskym životom, označil za akt tyranie. Odišiel z domu, a keď sa stretol s Bazilom v Annessoe v Ponte, odvtedy žili ako askéti.
Bazil však Gregora naliehavo žiadal, aby sa vrátil domov a pomáhal otcovi, čo sa nasledujúci rok aj stalo. Keď prišiel do Nazianzu, našiel kresťanskú komunitu rozdelenú. Príčinou boli teologické spory, ako aj mnísi, ktorí Gregorovho otca obvinili z kacírstva. Vďaka svojim diplomatickým a rétorickým schopnostiam dokázal miestnych kresťanov zjednotiť.
V tom istom čase cisár Julián Apostata už verejne vystupoval proti kresťanstvu. Gregor sa proti jeho postojom ohradil v diele Invektívy proti Juliánovi, v ktorom o. i. uvažuje, že vodcov, ako je Julián, možno poraziť láskou a trpezlivosťou. Cisár za túto trúfalosť Gregora a kresťanov vyhnal z mesta, no o rok neskôr zomrel počas ťaženia proti Peržanom. Juliánov nástupca Jovián (363 – 364) bol kresťanom a prenasledovanie Gregora, ako aj iných kresťanov zastavil.
Gregor strávil niekoľko nasledujúcich rokov bojom proti arianizmu, ktorý rozdeľoval Kapadóciu. Spolu s Bazilom ho ničili argumentačne, až bol nakoniec zavrhnutý.
Potom čo sa Bazil stal v roku 370 arcibiskupom v Cézarei, zriadil nové biskupstvo v Sasime, Gregora v roku 372 vysvätil za biskupa a poveril ho, aby prevzal jeho správu. Gregor prijal biskupské poverenie s nevôľou, no ambície jeho otca vidieť ho v cirkevnej hierarchii a Bazilove prosby ho presvedčili, aby biskupský stolec prijal. Pri opise svojho nového biskupského úradu Gregor uviedol „Bolo to úplne hrozné, bez vody, vegetácie a bez priateľov… Toto bola moja cirkev Sasime.“
Ďalšie napätie medzi Bazilom a Gregorom vzniklo, keď sa sasimský biskup koncom roku 372 vrátil do Nazianzu, aby pomáhal svojmu umierajúcemu otcovi pri správe biskupstva. Gregor naďalej spravoval diecézu Nazianz aj po otcovej smrti v roku 374, ale prijať titul biskupa odmietol. Od konca roku 375 tri roky žil v kláštore v Seleucii, keď predtým rozdal zdedený majetok.
Koncom roka 379 Bazil zomrel, čo Gregora podnietilo, aby Bazilovmu bratovi Gregorovi z Nyssy napísal list, ktorý obsahoval 12 básní venovaných svojmu drahému priateľovi. Ešte v tom istom roku požiadal Gregora antiochijský koncil a miestny arcibiskup Meletios, aby ako najtalentovanejší rečník spomedzi cirkevných otcov prišiel do Konštantínopolu a bojoval proti bludu arianizmu aj v tomto meste.
Gregorova sesternica Teodózia mu ponúkla za sídlo palác. Gregor ho hneď prestaval na kostol, ktorý nazval „Anastázia“ („miesto pre vzkriesenie viery“). Jeho tamojšie kázne mali veľký ohlas a veľkú návštevnosť. Z obavy pred Gregorovou popularitou sa stúpenci arianizmu rozhodli fyzicky zaútočiť.
Na Veľkú noc roku 379 zabili ariáni biskupa a zranili aj Gregora. Ariánom ho zradil jeho priateľ Maximus, ktorý túžil stať sa konštantínopolským biskupom. Veriaci však Maxima vyhnali a Gregora prinútili zostať napriek jeho nevôli.
V Konštantínopole zatiaľ obsadili najdôležitejšie kostoly ariánski kňazi. Keď sa však v roku 380 cisárom stal Teodózius, rozhodol sa arianizmus vykoreniť. Odvolal ariánskeho biskupa Demofila a na jeho miesto dosadil Gregora. Následne s Gregorovým súhlasom sa rozhodol zvolať ekumenický koncil, aby prerokoval otázky viery. A tak na jar 381 zvolali do Konštantínopola Druhý ekumenický koncil, na ktorom sa zúčastnilo 150 východných biskupov.
Po smrti predsedajúceho biskupa Meletia z Antiochie sa predsedom koncilu stal Gregor. V nádeji na zjednotenie Západu a Východu navrhol, aby za patriarchu Antiochie bol uznaný Paulín. Egyptskí a macedónski biskupi, ktorí podporovali Paulínovho protikandidáta Maxima, prišli na koncil neskoro, a tak sa domnievali, že svoju pozíciu získal Gregor podvodom. Deprimovaný a v obave, že stratí dôveru cisára a biskupov, Gregor namiesto zotrvania na svojom poste sa rozhodol rezignovať. Cisár jeho rezignáciu prijal.
Po návrate do Kapadócie sa Gregor stal biskupom Nazianzu. Niekoľko nasledujúcich rokov strávil zápasom s heretikmi arianizmu a so svojou chorobou. Veľký básnik – v jeho pozostalosti sa našlo takmer 18 000 veršov – začal písať svoju autobiografickú báseň De Vita Sua. Koncom roka 383 sa Gregorovo zdravie zhoršilo a na jeho miesto nastúpil Eulálius. Po niekoľkých pokojných rokoch strávených v rodinnom sídle Gregor 25. januára 390 zomrel.
Svätý Gregor, ktorého učenie akceptovali latinsky i grécky hovoriaci teológovia, je najznámejší svojím prínosom do oblasti pneumatológie, teológie týkajúcej sa Ducha Svätého. Ako prvý sa pokúsil vysvetliť spôsob vzťahu medzi Duchom a Božstvom: „Duch Svätý je skutočný Duch, ktorý pochádza od Otca…“ Hoci Gregor tento koncept úplne nevysvetlil, mal vplyv na formovanie neskorších myšlienok o Duchu Svätom. Hlásal tiež večnosť Ducha Svätého, keď hovoril, že sily Ducha Svätého boli v Starom zákone skryté, ale po Kristovom nanebovstúpení a Turícach sa prejavili naplno.
Svätec z Nazianzu okrem toho zdôrazňoval, že Kristus neprestal byť Bohom, keď sa stal človekom, a že nestratil žiadne zo svojich božských vlastností, keď na seba vzal ľudskú podobu. Naopak, Kristus práve tým, že stal človekom, daroval nám možnosť stať sa mu podobnými. Preto nás Gregor s odstupom stáročí povzbudzuje: „Usilujme sa byť ako Kristus, lebo aj Kristus sa stal podobný nám: staňme sa skrze neho bohmi, ako sa on skrze nás stal človekom. Vzal na seba najväčšie zlo, aby nám daroval najväčšie dobro.“ (Oratio 1,5: SC 247,78)
Takto naplníme svoje životné poslanie, ako ho pre seba sformuloval sám Gregor: „Bol som stvorený, aby som svojimi činmi vystúpil až k Bohu.“ (Oratio 14,6 de pauperum amore: PG 35,865) V tomto zmysle sa povzbudzoval: „Máš jednu úlohu, duša – úlohu nájsť pravé svetlo, nájsť pravú veľkosť svojho života. A tvojím životom je stretnúť sa s Bohom, ktorý má smäd po našom smäde.“
