Svätý Bazil Veľký, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 1. januára, sa narodil okolo roku 330 v kapadóckej Neocézarei (dnes Kayser v Turecku). Pochádzal z bohatej kresťanskej rodiny, ktorej členovia vynikali vo vzdelanosti a zbožnosti. Jeho otec bol advokát a učiteľ rečníctva, matka Emélia vzdelaná a duchovne vyspelá žena. Spolu vychovali desať detí. Medzi jeho svätými súrodencami sú Gregor z Nyssy, Peter zo Sebastey a Makrína.
Bazil získal vzdelanie v Carihrade a Aténach, kde sa stal vynikajúcim rečníkom a intelektuálom. Po návrate do rodného mesta sa venoval učiteľstvu a dosiahol veľký úspech. Svetská sláva ho však nenapĺňala, preto sa rozhodol pre cestu ku kresťanskej dokonalosti. Predal svoj majetok, rozdal ho chudobným a stiahol sa do pustovne, kde žil v modlitbe a askéze. Jeho spôsob života prilákal ďalších, čo ho inšpirovalo napísať pravidlá rehoľného života (Regula), ktoré sa stali základom východného mníšstva.
Cirkev v tých časoch čelila vážnym výzvam, najmä ariánskemu bludu, ktorý popieral Božstvo Ježiša Krista. Bazil sa odvážne postavil proti tomuto učeniu a obnovil jednotu Cirkvi. Po smrti cézarejského biskupa Dianeosa sa stal pomocníkom nového biskupa Euzébia a v roku 370 bol vymenovaný za arcibiskupa Cézarey.
Arcibiskup Bazil bránil katolícku vieru proti cisárovi Valentovi, ktorý podporoval ariánov. Popri teologických bojoch sa venoval aj charitatívnej činnosti. Založil komplex Bazilias – mesto milosrdenstva, ktoré zahŕňalo nemocnice, útulky pre chudobných a siroty, ako aj jedálne pre pocestných. Sám žil naďalej v duchu kresťanskej chudoby.
Bazil významne prispel k liturgickej reforme aj tým, že zjednotil a skrátil obrady bohoslužieb. Jeho anafora, eucharistická modlitba v liturgii, je považovaná za jednu z najkrajších liturgických modlitieb kresťanskej tradície a dodnes sa používa vo východných cirkvách. Gréckokatolíci na Slovensku ju okrem 1. januára slávia ešte deväťkrát v roku.
Bazilov život bol krátky, ale nesmierne plodný. Po rokoch tvrdej práce a sebazapierania ho opustili telesné sily a 1. januára 379 zomrel. Pred smrťou sa rozlúčil so svojimi chudobnými, pre ktorých zorganizoval hostinu, a s dôverou odovzdal dušu Bohu.
Po Bazilovi zostali diela, ktoré zahŕňajú teologické spisy, asketické traktáty a stovky listov. Je právom označovaný za „otca východného mníšstva“ a „druhého svätého Atanáza“.
Najväčšia Bazilova zásluha je v tom, že v dobe, keď boli rovnako mysliaci biskupi rozptýlení, dokázal mnohých zjednotiť okolo Nicejského vyznania viery. Vypracoval terminológiu, ktorá sa stala celocirkevnou. Svojich protivníkov nehanobil, ale snažil sa im s úctou objasniť pravé učenie Cirkvi.
