Prvý slovanský pápež a veľký priateľ Slovákov zostáva stále inšpiratívnou osobnosťou. Zvlášť v tomto období je dobré pripomínať si jeho povzbudivé slová, ktoré adresoval nám všetkým.
Vo svojom príhovore na novoročnom prijatí diplomatov pri Svätej stolici v roku 2003, hoci bol šarmantný a láskavý, jeho slová mali veľkú silu a jeho požiadavky boli nekompromisné.
Diplomatom pripomenul imperatív hovoriť vždy „áno životu“. Svoju myšlienku ďalej rozvíjal v zmysle, že potrat, eutanázia či klonovanie človeka predstavujú veľké riziko, že človeka, ľudskú bytosť, ľudskú osobu zredukujú na „objekt“. Je to jedna z foriem, ako arogantne rozkazovať životu a smrti.
„Keď sa vedecké výskumy, ktoré manipulujú so zdrojmi života, zbavia akéhokoľvek morálneho kritéria, stanú sa negovaním bytia a dôstojnosti osoby. I samotná vojna je útokom na ľudský život, pretože so sebou prináša utrpenie a smrť. Boj za mier je vždy bojom za život!“
Diplomatov vyzval, aby sa vždy zasadzovali za rešpektovanie práva: „Život v spoločnosti, osobitne medzinárodný život, predpokladá spoločné nedotknuteľné práva, ktorých úlohou je zaručiť bezpečnosť a slobodu obyvateľov a národov. Takéto pravidlá správania sa spočívajú na báze národnej a medzinárodnej stability. Dnes majú zodpovední politici k dispozícii primerané testy a náležité ustanovizne. Stačí ich zužitkovať. Svet by bol úplne iný, keby sa podpísané dohody začali úprimným spôsobom uplatňovať!“
V pápežovom slovníku rezonovalo aj slovo solidarita. Solidarita je podľa neho povinnosť človeka k človeku i celým národom a spoločenstvám: „Vo svete zaplavenom informáciami, ktorý však komunikuje tak ťažko a kde sú existenčné podmienky škandalózne nerovné, je dôležité nič nezanedbať, aby sa všetci cítili zodpovední za rozmach a šťastie všetkých. Od toho závisí naša budúcnosť. Mladí bez práce, marginalizované postihnuté osoby, opustení starí, krajiny ujarmené hladom a biedou… To je to, čo veľmi často spôsobuje, že človek stráca nádej a poddáva sa pokušeniu upnúť sa na seba samého alebo siahnuť po násilí.“
Svätý Ján Pavol II. veľmi jasne vyzval zúčastnených, aby boli schopní vzdorovať tlaku doby, aby mali odvahu, keď treba, povedať: „Nie!“, a to aj: „‚Nie smrti!‘, čo znamená povedať ‚nie‘ všetkému, čo útočí na jedinečnú dôstojnosť každej ľudskej bytosti, počnúc dôstojnosťou detí, ktoré sa ešte nenarodili. Ak je život naozaj pokladom, treba ho vedieť zachovávať a rozmnožovať bez toho, aby ho to znetvorovalo. ‚Nie‘ všetkému, čo oslabuje rodinu, základnú bunku spoločnosti. ‚Nie‘ všetkému, čo ničí v dieťati zmysel úsilia, úcty k sebe a druhému, zmysel služby.“
Prostredníctvom príhovoru vyzval zúčastnených, aby povedali: „‚Nie egoizmu!‘, teda ‚nie‘ všetkému, čo nás popchýna uchyľovať sa do bubliny privilegovanej spoločenskej vrstvy alebo kultúry pohodlia, ktorá ostatných vylučuje. (…) Všetky národy majú právo dostať spravodlivý podiel na dobrách tohto sveta a na vedeckých i technologických poznatkoch najschopnejších krajín. Ako nemyslieť napríklad na prístup všetkých ku generickým liekom nevyhnutným na podporu boja proti súčasným epidémiám? Tomuto prístupu často bránia krátkodobé ekonomické záujmy.“
Ján Pavol II. v závere pripomenul, že je nevyhnutné povedať: „Nie vojne!“, ktorá je vždy prehrou ľudstva. Pápež poukázal na klamnú domnienku, že vojenské víťazstvá môžu byť riešením kríz: „Ako spomínajú Charta OSN a medzinárodné právo, nemožno siahať po vojne, i keď ide o zabezpečenie spoločného dobra, iba ak ako po extrémnej možnosti a s rešpektovaním veľmi prísnych podmienok. Nesmú sa prehliadať následky, ktoré vojna prináša civilnému obyvateľstvu počas vojenských operácií a po ich ukončení.“
