Život svätých Andreja Svorada a jeho žiaka Benedikta poznáme len z kanonizačnej legendy (mimochodom najstaršej uhorskej), ktorú napísal niekedy v rokoch 1064 – 1070 pätikostolský biskup Maurus, predtým pannonhalmský benediktínsky opát. Hoci oficiálne sa do zoznamu katolíckych svätcov dostali v roku 1083 za pontifikátu pápeža Gregora VII., biskup Maurus ich za svätých považuje prakticky od ich smrti.
Ako uvádza v samotnej legende, údaje o ich živote získal od predstaveného zoborského kláštora opáta Filipa, od Svoradovho učeníka Benedikta a spomína i nitrianskeho vojvodu a neskoršieho kráľa Gejzu I., ktorý sa pravdepodobne v roku 1064 podieľal na príprave jeho kanonizácie. Najstarší zachovaný odpis Legendy o svätom Svoradovi a svätom Benediktovi pochádza zo 14. storočia a je uložený v Széchényiho knižnici v Budapešti.
Podľa dostupných údajov sa Svorad narodil okolo roku 980 v roľníckej rodine pri rieke Visla pravdepodobne v Poľsku. (Niektorí historici spomínajú slovenský Liptov, ktorý v tom čase patril Poľanom, i Chorvátsko.) Pustovnícky život ho priťahoval už od mladého veku. Dôvodom, ktorý Svorada zaviedol až do Nitry, bola skutočnosť, že poľský kráľ Boleslav I. Chrabrý sa začiatkom 20. rokov 11. storočia postavil proti staroslovienskej liturgii.
V Nitre vstúpil do vtedy najstaršieho benediktínskeho Kláštora svätého Hypolita na Zobore a prijal rehoľné meno Andrej. Opát Filip mu povolil žiť mimo kláštora, a tak si Andrej Svorad za príbytok vybral neďalekú jaskyňu, ktorá preto podnes nesie meno Svoradova.
Svätý Andrej Svorad v nej žil prísnym asketickým životom, ťažko pracoval, jedol a spal len minimálne. Sedel na dubovom kláte, okolo ktorého mal plot z tŕnia, a keď ho premáhal spánok a telo sa nakláňalo, ostne ho poranili. Okrem toho kládol si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán vešal štyri kamene, aby keď sa ospalá hlava nakloní na ktorúkoľvek stranu, udrela sa o kameň. Okolo pása tiež nosil kovovú reťaz, ktorá mu po rokoch vrástla do tela, čo zistili až po jeho smrti. Dôvod, pre ktorý sa svätec niekedy vyobrazuje s orechom, je, že počas pôstu vraj jedol iba jeden orech denne.
Andrej Svorad bol pravdepodobne už v čase príchodu do Nitry starší, keďže krátko nato mu opát pridelil pomocníka a žiaka – rehoľníka Benedikta, ktorý žil so svojím učiteľom v pustovníckej jaskyni pri kláštore. Keď okolo roku 1032 Andrej Svorad zomrel, Benedikt odišiel na Skalku pri Trenčíne, kde o pár rokov neskôr (najneskôr v roku 1035) zomrel.
Napriek rozšírenému názoru sa niektorí historici domnievajú, že svätci spolu na Skalke nežili. Maurova legenda totiž hovorí, že keď Andrej Svorad cítil, že sa blíži jeho smrť, želal si mať pri sebe opáta. Vzdialenosť Nitry a Trenčína a dlhší čas na jej prekonanie teda nepodporuje predpoklad, že by bol Svorad zomrel na Skalke.
Mních Benedikt pokračoval v jednoduchom živote podľa vzoru svojho učiteľa, no legenda už rovnaké drastické metódy umŕtvovania nespomína. Každopádne Benedikt po učiteľovej smrti už nežil dlho. Mysliac si, že má peniaze, prepadli ho lupiči a zviazaného ho hodili do Váhu. Na pamiatku tejto udalosti dnes na tom mieste stojí diecézna Svätyňa svätých Andreja Svorada a Beňadika. Legenda biskupa Maura uvádza, že ľudia po celý rok vídavali sedávať na brehu rieky orla, ktorý akoby niečo sledoval. Keď sa na tom mieste ponorili do Váhu, našli Benediktovo neporušené telo. Pochovali ho do hrobu k Andrejovi Svoradovi v Bazilike svätého Emeráma v Nitre.
Úcta k Andrejovi Svoradovi a Benediktovi sa začala šíriť prakticky hneď po ich smrti najmä v okolí Nitry. Už začiatkom 12. storočia svätým Andrejovi Svoradovi a Benediktovi zasvätili nitriansky biskupský chrám. V roku 1224 vzniklo na Skalke benediktínske opátstvo, v ktorom sa nachádza aj Beňadikova jaskyňa.
Svätí Andrej Svorad a Benedikt sa stali patrónmi Nitrianskej diecézy prakticky okamihom ich kanonizácie v roku 1083. V nitrianskom františkánskom kostole sú od roku 2000 dva nové zvony, ktoré nesú meno Andrej Svorad a Benedikt s hmotnosťou 260 a 340 kilogramov, čo, samozrejme, nezodpovedá hmotnosti askétov.
Každoročná púť na Skalku sa koná v období ich sviatku, ktorý je v liturgickom kalendári 17. júla. Okrem kostola na Skalke pri Trenčíne sú týmto svätcom zasvätené ešte štyri rímskokatolícke chrámy.
