24. júna slávi Cirkev narodenie svätého Jána Krstiteľa. Ide o výnimočný prípad, keď sa liturgicky sprítomňuje aj narodenie svätca, nielen jeho smrť. Toto privilégium nepožíva svätý Ján Krstiteľ spolu s Pánom Ježišom a jeho Matkou Máriou náhodou. Ako hovorí evanjelium, Ján zajasal už v matkinom lone, keď prišla Mária navštíviť jeho mamu Alžbetu. Ján tak bol prorokom od počatia – vyvolený, aby pripravil cestu Kristovi.
Svätý Ján Krstiteľ bol mužom ohňa – jeho slová pálili, jeho život bol neúprosným volaním k pokániu a pravde. Nezľakol sa Herodesa ani davov. Žil v púšti, mimo štruktúr moci, odetý v ťavej srsti, živiac sa kobylkami a medom. Celý svoj život nasmeroval na jediné poslanie: „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ (Jn 3,30)
Preto Cirkev umiestnila jeho sviatok práve na letný slnovrat. Od Jána sa dni skracujú – svetlo ustupuje, ako ustúpil Ján pred Kristom. A keď na severnej pologuli nastane zima, na zimný slnovrat slávime narodenie toho, ktorý je pravé svetlo sveta (porov. Jn 1,9).
Požehnanie ohňa
V mnohých krajinách Európy sa noc pred sviatkom svätého Jána spája so zapálením veľkého ohňa. V Nórsku, Írsku, Španielsku, ale aj na Slovensku a v Poľsku horievali vatry, ktoré mali symbolický význam: svetlo, ktoré prežaruje tmu; oheň, ktorý očisťuje, zapaľuje a vedie.
Tieto zvyky čerpajú čiastočne zo starších predkresťanských rituálov, keď sa pri letnom slnovrate uctievalo slnko, no Cirkev ich neodmietla – pretvorila ich. Oheň už neoslavuje prírodné sily, ale proroka, ktorý bol „horiacim a svietiacim svetlom“ (porov. Jn 5,35), a skrze neho toho, ktorý prichádza krstiť Svätým Duchom a ohňom (porov. Lk 3,16).
V tradičnej liturgii sa môže oheň v predvečer sviatku požehnať modlitbou, ktorú prednáša kňaz alebo aj laik:
Pane, svetlo, ktoré nikdy nezhasína, posväť tento nový oheň. Daj, aby sme po temnotách života došli nepoškvrnení k tebe, večnému Svetlu.
Potom sa oheň pokropí svätenou vodou, môže nasledovať spev hymnu Ut queant laxis – známeho gregoriánskeho hymnu, ktorý je zároveň starým chválospevom svätému Jánovi.
Niektoré komunity pri ohni spievajú, modlia sa ruženec, čítajú Božie slovo. Inde sa pália staré nepotrebné veci alebo požehnané predmety, ktoré už doslúžili – ako symbol, že staré sa pominulo a nové sa začína v Kristovi.
Predchodca Krista
Svätý Ján bol prvým svedkom Krista. Jeho život bol jedným veľkým nasmerovaním: „Hľa, Baránok Boží!“ (Jn 1,29) Jeho narodenie predchádza narodenie Pána a jeho smrť predznamenáva Kristovo umučenie.
Preto je vhodné, aby sme si na sviatok jeho narodenia zapálili svetlo – sviecu, vatru či len tichý plameň v srdci. Nech horí v duchu modlitby, nielen folklóru. Nech pripomína proroka, ktorý horí, aby iní našli cestu.
Je to vhodná príležitosť spojiť zapálenie ohňa s modlitbou či žalmom s deťmi alebo susedmi. Aby sa aj v nás znova rozhorel ten oheň, o ktorom hovoril Ježiš: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49)
