Svätý Albert Chmielowski sa narodil 20. augusta 1845 v Igołomii pri Krakove. Jeho krstné meno bolo Adam Hilár Bernard. Celá Cirkev si ho uctieva 25. decembra, no v Poľsku má osobitnú spomienku práve dnes 17. júna a nebude na škodu dať jeho inšpirujúci príklad do pozornosti aj Slovákom.
Budúci svätec sa v roku 1863 pripojil k tzv. Januárovému povstaniu Poliakov proti okupácii cárskym Ruskom. V bojoch utrpel ťažké zranenie nohy a padol do zajatia, kde mu nohu museli amputovať. Keď sa vrátil zo zajatia, začal študovať maliarstvo. Vzdelanie získal postupne vo Varšave, Paríži, Gente a Mníchove. V roku 1874 sa usadil vo Varšave.
V roku 1880 začal noviciát u jezuitov Tarnopoli (dnes ukrajinský Ternopiľ), ale pre psychické problémy vyplývajúce z veľkej škrupulóznosti ho musel predčasne ukončiť. Po takmer ročnom liečení mu pomocnú ruku podal kňaz lazarista Pogorzelski zo Szarogrodu (dnes ukrajinský Šarhorod), ktorý mu predostrel veľkosť Božieho milosrdenstva a v ktorého knižnici našiel regulu Tretieho rádu svätého Františka. Podľa vzoru talianskeho svätca z Assisi sa potom Adam venoval chudobným, liečil chorých a opravoval opustené kaplnky, Božie muky a maľby v kostoloch v poľsko-ukrajinskom pohraničí. Keď mu túto činnosť cárske úrady zakázali pod hrozbou deportácie na Sibír, odišiel do Krakova a tam v nej pokračoval.
V auguste 1887 vstúpil do Tretieho rádu svätého Františka a prijal rehoľné meno Albert. Rok nato zložil večné sľuby a so súhlasom krakovského arcibiskupa a neskoršieho kardinála Albina Dunajewského založil Kongregáciu rehoľných bratov tretieho rádu svätého Františka nazývanú tiež služobníci chudobných či albertíni (albertínky, ženskú vetvu kongregácie, založil o tri roky neskôr).
Aby sa priblížil chudobným, býval brat Albert spolu s ľuďmi bez domova vo verejnej nocľahárni, ktorú vynovil a zavesil v nej aj obraz Čenstochovskej Panny Márie. Všetko financoval z predaja svojich obrazov. Pre svojich bedárov postupne vytvoril aj náboženský program. Zaviedol spoločnú rannú a večernú modlitbu, vysvetľoval im katechizmus. Cez Veľký pôst 1889 zorganizoval pre nich duchovnú obnovu. Výsledkom bolo, že 140 ľudí pristúpilo k spovedi a k svätému prijímaniu. Brat Albert okrem toho učil tulákov a bezdomovcov pracovať, keď zriadil pre nich niekoľko remeselných dielní – stolársku, obuvnícku či krajčírsku.
Svojim spolupracovníkom zdôrazňoval: „Chlieb v rukách apoštolov sa rozmnožoval preto, lebo bol určený pre chudobných a hladných. Tak to bude aj v našich útulkoch. Zakúsime zázraky Božej prozreteľnosti, ktoré bude konať našimi rukami pre našich chudobných.“
Prvá svetová vojna priniesla rádu nové výzvy. Pribúdali chorí, ranení, tuláci a siroty. Sestry si zobrali pod patronát ľudí s nákazlivými chorobami a starali sa o jedlo. Nezaobišlo sa to bez obetí: jednu sestru zabili kozáci, keď pred nimi bránila deti, dvoch bratov odvliekli na Sibír.
V septembri 1915 brat Albert dostal mozgovú porážku. Prežil, no zoslabol. Dňa 20. decembra 1916 po príchode z rehoľného domu v Zakopanom do Krakova oznámil bratom, že prišiel zomrieť. Večer 23. decembra mu zrejme praskol žalúdočný vred, lebo sa chytil za bok a stonal ako nikdy predtým. Potom stratil vedomie. Privolaný kňaz mu udelil sviatosť pomazania chorých. Na druhý deň bol pri vedomí a mohol prijať sväté prijímanie. Zomrel 25. decembra 1916, príčinou bola rakovina žalúdka.
Svätý pápež Ján Pavol II., ktorý ho blahorečil v roku 1983 a svätorečil v roku 1989, povedal o ňom aj tieto slová:
„Je potrebné svedčiť ľudskosťou, samým sebou. Tu je pre nás brat Albert veľkým vzorom. Nemal takmer nijaké prostriedky, nedisponoval nijakými nadáciami, nemal nijaké inštitúcie, ale rozhodol sa dávať samého seba. Preto ho Boh zrazil na kolená pred tým najbiednejším človekom, aby dával samého seba. A dával až do konca svojich dní. Dával zo všetkej svojej sily. To bol výraz jeho viery a lásky. Tento výraz jeho viery a lásky je pre nás neoceniteľný rovnako, ako má nekonečnú cenu pred Božou tvárou. Je potrebné, aby sa naše ľudstvo obrátilo k novému spôsobu vnímania človeka, jeho potrieb, jeho biedy a utrpenia a aby bolo ochotné svedčiť svojím bytím, svedčiť holými rukami, ale s plným srdcom. Takýto dar znamená viac než plné ruky a bohaté prostriedky. ‚Ale nad toto všetko majte lásku.‘“
