V liturgickom kalendári oboch cirkví svieti 29. augusta spoločný sviatok. Kým Západ hovorí o mučeníckej smrti svätého Jána Krstiteľa, Východ je konkrétnejší a spomína sťatie jeho hlavy. Historicky siaha sviatok až do 5. storočia a dátumovo súvisí s posvätením Chrámu svätého Jána v Samárii.
Na občianskej úrovni sa u nás na Slovensku s týmto dátumom zhodou okolností spája aj štátny sviatok: výročie Slovenského národného povstania (SNP). A práve pri týchto dvoch, na prvý pohľad úplne odlišných udalostiach môžeme nájsť istý bod porovnania a objaviť dokonca aj určitú súvislosť.
Vychádza z otázky prečo. Prečo slávime alebo prečo si pripomíname tieto udalosti? Pri SNP je odpoveď v jednom bode jasná: pripomíname si históriu. Pripomíname si aktívny odpor obyvateľov Slovenska proti nacistickej okupácii. Spomíname, pamätáme, nesmieme zabudnúť – toto sú známe heslá v tejto súvislosti. Na čo však pamätáme konkrétne? Pretože naša pamäť sa môže uberať rôznymi smermi. A aj tu môžeme hľadať akýsi pocit zadosťučinenia. Pocit, že sme konečne vzali spravodlivosť do vlastných rúk.
Zo základne kresťanstva sa okrem toho vynára aj iná otázka: Slávime tieto dni preto, aby sme viac milovali, aby sme viac odpúšťali? Kto má napríklad pri kladení vencov obetiam SNP v pozadí myšlienku, že toto robíme preto, aby sme viac milovali tých, ktorí to spôsobili? Povieme, že je to číry nezmysel. Ako keby sa napríklad Poliaci schádzali v Katynskom lese preto, aby viac milovali Rusov. A môžeme menovať mnoho, žiaľ, aj súčasných príkladov, ktoré ešte ani nevychladli.
A tu je jeden súvis aj so sviatkom Sťatia hlavy či Mučeníckej smrti svätého Jána Krstiteľa. Prečo vlastne slávime tento sviatok? Na prvý pohľad to pre niekoho môže vyznieť dosť bizarne: na východnej ikone si uctievame odseknutú hlavu človeka. Ani autor slôh, ktoré sa gréckokatolíci modlia na večierni tohto sviatku, sa neubránil pocitu zadosťučinenia podľa hesla „Ale sme im dali!“. Tomu hedonistovi Herodesovi, tej zákernej, manipulačnej Herodias, tej hlúpej nemravnej Salome, ktorá ani nevie, čo si má žiadať. Všetci určite skončili v pekle.
No ten spravodlivý Ján Krstiteľ – Predchodca Krista –, to je celkom opačný príbeh. Ten skončil v nebi. Božia spravodlivosť zvíťazila. Je toto hlavný odkaz tohto sviatku?
Nazrime trocha hlbšie. Lebo aj my kresťania sa pravidelne schádzame pri pamätníku hroznej popravy. Slávime sväté omše a liturgie pri kríži Ježiša Krista. A prečo vlastne? Aby sme – ľudovo povedané – hromžili na strojcov tejto popravy, alebo aby sme viac milovali a odpúšťali? Aby sme mali v sebe viac tej lásky, ktorú ani kríž, hrozný nástroj popravy, nezničil. Aby sme mali odvahu obetovať sa a položiť život za toho druhého.
My veľmi dobre vieme, ako dospieť k takejto odvahe, ako sa zbaviť strachu milovať. Prijať život Ježiša Krista otvorením sa pre Svätého Ducha. Kristus za nás svoj život položil, no chce urobiť ešte jedno – tento život do nás aj vložiť.
Pre gréckokatolíkov je to posledný veľký sviatok na konci liturgického roka. Dramatickým spôsobom ukazuje človeka, ktorý prijal život Ježiša Krista. Človeka, ktorý osobne ubúdal, zmenšoval sa, aby Kristus v ňom mohol rásť (porov. Jn 3,30).
Preto je tento sviatok v Gréckokatolíckej cirkvi paradoxne spojený s pôstom. (V niektorých východných kresťanských tradíciách v tento deň zbožní ľudia dokonca nejedia pokrm z plochého taniera, nepoužívajú nôž a nekonzumujú pokrm, ktorý má okrúhly tvar.) Pôstny sviatok tak spája smútok z tragického konca spravodlivého človeka a radosť z jeho narodenia sa pre nebo.
Okrem toho účel pôstu opísal sám Pán Ježiš slovami: „Keď im (učeníkom) ženícha vezmú, potom sa budú postiť.“ (Mt 9,15) Preto je tento pôstny sviatok otvorenou otázkou: Čo mi berie život môjho Ženícha Ježiša Krista? Čo bráni tomu, aby som ja ubúdal a Kristus vo mne rástol?
Tak ako verejní predstavitelia kladú vence k pomníkom ako symbol, skúsme my položiť pod kríž Ježiša Krista to, čo nám bráni milovať: strach, egoizmus, hriech. A prosme aj o príhovor svätého Jána Krstiteľa, aby nám u Boha „vybavil“ milosť milovať tou Láskou, akou nás miluje len Boh.
