Afrika je špecifický kontinent, čo sa týka kresťanstva. Zapustilo korene na jeho severe už v najstarších časoch. V prvom tisícročí tu existovali stovky kresťanských biskupstiev. Napríklad aj svätý Augustín, jeden z najdôležitejších cirkevných otcov, pôsobil v Hippe na území dnešného Alžírska.
Svätci dnešného dňa sú tiež z Afriky, a to z Ugandy. Časové súradnice ich pôsobenia spadajú do modernejších dejín, konkrétne do 19. storočia, keď tu začalo kresťanstvo výraznejšie prenikať, pričom v hre boli záujmy niekoľkých koloniálnych štátov. Do interakcie prichádzali Angličania, Francúzi a čiastočne aj Nemci. Angličania so sebou prinášali protestantizmus, kým Francúzi katolicizmus, no silnel aj moslimský vplyv arabských štátov. Nakoniec, takéto rozloženie tu nachádzame dodnes.
Veľkú zásluhu na ohlasovaní evanjelia v katolíckom duchu v tejto oblasti mal alžírsky arcibiskup kardinál Charles Lavigerie. Ten založil misijnú spoločnosť „bielych otcov“ (kongregácia Misionárov Afriky), ktorí sa dostali zo severu kontinentu až k rovníku. Úspechy katolíckej misie v Ugande od roku 1877 boli veľké a rýchle, toto učenie, ktoré oslobodzuje človeka v jeho komplexnosti, nachádzalo medzi obyvateľmi výraznú odozvu.
Bolo len otázkou času, kedy vzniknú prvé konflikty. Postupne nastali roztržky medzi kresťanskými protestantmi a kresťanmi katolíkmi. Miestny kráľ Mtesa, ktorý pochádzal z moslimského prostredia, kresťanom neprial. Rýchly rast katolíckej misie, ako aj vznikajúce katolícko-protestantské spory ho znepokojovali. Výsledkom bolo, že začal prenasledovať všetkých kresťanov a misionári museli Ugandu opustiť.
Katolícky koreň však už bol v Ugande hlboko zapustený, a keď sa misionári po Mtesovej smrti do Ugandy vrátili, našli cirkev, ktorá prosperovala. Mtesov syn Mwanga katolíkov podporoval a pre ich kvality im zveroval aj dôležité úradnícke miesta. Stalo sa, že dvaja katolícki úradníci odhalili sprisahanie proti kráľovi, ktoré chystal jeho kancelár „katikiro“. Ako to už býva, keď sa zlo nevykorení, začne nenápadne bujnieť. Tak aj zradný kancelár, ktorý si postupne opäť získal kráľovu priazeň, chystal pomstu pre katolíkov, ktorí ho odhalili. Jedným z týchto statočných mužov bol Jozef Mukasa Balikuddembe, ktorý prijal sviatosť krstu i birmovania a viedol príkladný kresťanský život. Ako uvádzajú pramene, každý týždeň vykúpil niekoľkých ľudí z otroctva a pôsobil aj ako katechéta.
Mladý kráľ Mwanga ovplyvňovaný zradným kancelárom najprv kresťanstvo zakázal a postupne začal kresťanov prenasledovať. Novokrstencov prikázal pozabíjať (odhaduje sa, že ich bolo zabitých okolo sto) a 15. novembra 1885 bol popravený a spálený statočný Jozef Mukasa Balikuddembe. Prenasledovanie kresťanov sa začalo v plnom prúde. Niektorých sťali, iných umučili, jedného nechali roztrhať psom – ohavnosť týchto krutostí len ťažko opísať slovami. 25. mája 1886 sa kráľ rozhodol pozabíjať všetkých „modliacich sa“, čiže všetkých kresťanov.
Karol Lwanga, ktorého si pripomíname v tento deň, bol kráľovským pážaťom. Vedel, čo jeho aj ostatných veriacich čaká. Preto svojich spolubratov vo viere zhromaždil na nočnú modlitbu, aby sa navzájom posilňovali a pripravili sa na mučenícku smrť.
3. júna 1886 bolo umučených 22 ugandských kresťanov: zaživa upálili 13 pážat a kráľovských strážcov, ďalších sťali. Najmladší z nich mal iba 13 rokov, no vo svojej viere bol pevný ako skala a Ježiša nezaprel. Mená všetkých sú zapísané v nebi. Sú to svedkovia živej viery a nádeje, ktorú ako pokrstení máme v Kristovi. Pápež Benedikt XV. ich povýšil na oltár 6. júna 1920, keď ich vyhlásil za blahoslavených. 18. októbra 1964 boli vyhlásení za svätých.
