Anno Sjoerd Brandsma, ktorý si Rímskokatolícka cirkev pripomína 27. júla, sa narodil 23. februára 1881 v Ugokloosteri (dnes súčasť obce Burgwerd) v holandskej provincii Frízsko otcovi Titusovi a matke Tjitsje, rodenej Postmaovej, ktorí boli farmármi. Mal päť súrodencov, z ktorých tri sestry i brat si neskôr zvolili rehoľné povolanie.
Anno mal už ako dieťa veľkú lásku k Panne Márii a ako študent malého františkánskeho seminára v Megene (1892 – 1898) túžil po zasvätenom živote v jej službe. Keďže pre chatrné zdravie ho františkáni napokon odmietli, vo veku 17 rokov vstúpil do karmelitánskeho kláštora v Boxmeere, kde prijal meno Titus na počesť svojho otca.
Po štúdiách filozofie a teológie v Zenderene a Ossi prijal v roku 1905 kňazské svätenie. V štúdiách filozofie pokračoval na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme, kde v roku 1909 získal doktorát; popritom študoval aj sociológiu. Potom sa vrátil do Ossi a tam 15 rokov pôsobil ako docent filozofie, sociológie a cirkevnej histórie na vyššej rehoľnej škole.
Okrem svojej misie na karmelitánskej škole a prednášok na duchovné a sociálne témy sa venoval aj evanjelizácii prostredníctvom médií, najmä novinárskej činnosti. Bol zakladateľom mariánskeho časopisu a šéfredaktorom regionálnych novín De Stad Oss. Od roku 1919 napísal každý rok vyše stovky úvodníkov na sociálne a politické témy. Mával tiež pravidelný stĺpček v novinách De Gelderlander a publikoval aj v Ons Noorden, De Tijd a De Maasbode.
Založil verejnú knižnicu, zabezpečil vydanie diela karmelitánskej svätice Terézie z Avily v holandčine, pričom časť z neho aj preložil, a zhromaždil 16 000 originálov či opisov stredovekých duchovných textov. Medzi jeho ďalšie aktivity patrilo organizovanie teologických kongresov, konferencií a misijných výstav, ako aj členstvo vo vedeckých komisiách a výboroch. Angažoval sa aj pri ochrane prírody rodnej provincie.
Po otvorení Katolíckej univerzity v Nijmegene (dnes Radboudova univerzita) v roku 1923, na čom mal podiel, prednášal Brandsma, sám mystik, dejiny stredovekej filozofie a mystiky. V akademickom roku 1932/1933 bol dokonca jej rektorom. (V tejto funkcii predniesol v roku 1932 prejav o pojme Boha v modernej dobe, ktorý vzbudil veľkú pozornosť.) Súčasne sa ako cenzor podieľal na redigovaní holandskej katolíckej encyklopédie a utrechtský arcibiskup ho vymenoval za duchovného poradcu Holandského rímskokatolíckeho združenia novinárov, čo bolo dôležité aj pre modernizáciu tlače katolíckych novín a pre lepšie pracovné podmienky katolíckych novinárov.
Ako vidno, Titus žil svoje karmelitánske povolanie dôsledne, horlivo a s láskou. Silu pre množstvo svojich aktivít aj vnútorný pokoj, ktorý z neho žiaril, čerpal pri adorácii pred svätostánkom. Zásadnú úlohu v jeho živote zohrávala zásada, ktorú učil ostatných bratov a študentov: „Každá práca musí byť označená pečaťou lásky k Ježišovi.“ O svojom druhom motivačnom zámere hovoril takto: „My karmelitáni musíme byť druhou Máriou, druhou Bohorodičkou. Aj v nás sa musí narodiť Boh. Podobne ako Máriu viedla prítomnosť Boha k pokornej a láskavej službe blížnym, aj naše spojenie s Bohom sa musí odrážať v skutkoch bratskej lásky.“
Pritom bol Titus Brandsma od mladosti fyzicky slabší a neskôr zápasil so žalúdočným ochorením, ktoré ho dvakrát prinútilo stráviť dlhšie obdobie na lôžku. Napriek tomu nikdy nezúfal, hoci prerušenie činnosti ho veľmi trápilo. Jeho životným základom bola viera, preto aj za ťažkých okolností si udržiaval dobrú náladu, humor a srdce otvorené pre pomoc druhým.
Brandsma už v polovici 30. rokov 20. storočia varoval pred nebezpečenstvom nacizmu a podnecovania rasovej nenávisti. Svoje názory publikoval v tlači, ale aj počas prednášok na turné i na univerzite. V roku 1941, keď Holandsko už bolo okupované nacistickým Nemeckom, protestoval proti vylúčeniu židovských študentov vrátane konvertitov z katolíckych stredných škôl.
Bol autorom textu zákazu, ktorý vydal utrechtský arcibiskup Jan de Jong spolu s biskupmi Holandska, publikovať v rímskokatolíckych denníkoch oficiálne nacistické dokumenty, ako to vyžadoval nový zákon nemeckých okupantov. Keď sa 30. decembra 1941 spolu s arcibiskupom, protagonistom holandského protinacistického odporu, vybrali do jednotlivých redakcií, aby zákaz vysvetlili, pohár trpezlivosti nemeckej bezpečnostnej služby pretiekol. Titusovu činnosť v spravodajskej správe opísali ako podzemnú aktivitu a samotného Titusa ako nebezpečného človeka, ktorý bojuje proti nacizmu.
Už začiatkom januára 1942 ho nemecké okupačné úrady zatkli v kláštore Boxmeer a zbili s úmyslom zadržať ho na dlhší čas. Po niekoľkých týždňoch strávených vo väznici Scheveningen, kde pri výsluchoch bránil postavenie Cirkvi a odhaľoval falošnosť základov nacizmu, ho v marci previezli do koncentračného tábora Amersfoort. Aj tu sa snažil povzbudzovať svojich spoluväzňov a slúžiť im rozprávaním príbehov a modlitbami. Zostavil si denník, vyrobil si oltárik a čas strávený osamote prežíval v radosti z hľadania Božej prítomnosti. Bol človekom, ktorý dokázal vytvoriť „Karmel“ všade, pretože ho nosil v srdci.
Po ďalšej zastávke vo väznici Kleve napokon skončil vo vyhladzovacom tábore Dachau, kam transport dorazil 19. júna. Brandsma, číslo 30492, bol zaradený na poľné práce vo vzdialenosti dvoch kilometrov od väzenského bloku. Od nemeckých kňazov, ktorí mohli slúžiť svätú omšu v jednom z blízkych blokov, tajne dostával požehnané hostie, ktoré skrýval v puzdre na okuliare. Po práci sa ešte snažil poskytovať duchovnú službu svojim spoluväzňom a modliť sa ruženec.
V polovici júla po niekoľkých týždňoch útrap a týrania bol – celý život trpiaci chatrným zdravím – so silami v koncoch. Ako vyčerpaného a vážne chorého prijali ho 17. júla do táborovej nemocnice a jeho telo určili na lekárske pokusy. Keď tam niekoľko dní ležal, stratil vedomie. 26. júla 1942 o druhej hodine popoludní sa život Titusa Brandsmu skončil po tom, čo mu táborový lekár v rámci programu lekárskych pokusov na väzňoch kázal podať do srdca ako zbytočnému smrtiacu fenolovú injekciu.
O tri dni jeho telo spálili a príbuzným oznámili, že zomrel na črevnú infekciu. Pred smrťou zanechal svoj ruženec ošetrovateľke, ktorej bolo uložené, aby mu aplikovala smrtiacu injekciu. Keďže sa nevedela modliť, naučil ju modliť sa na jednotlivých zrnkách „Pros za nás hriešnych!“, čo viedlo k jej obráteniu.
Pápež Ján Pavol II. blahorečil Titusa Brandsmu v Chráme svätého Petra 3. novembra 1985 ako mučeníka pre nenávisť k viere a pápež František ho svätorečil na Námestí svätého Petra 15. mája 2022. Nato bol však potrebný zázrak. Príslušná komisia Dikastéria pre kauzy svätých uznala zaň zázračné uzdravenie amerického kňaza otca Michaela Driscolla, ktorému v roku 2004 diagnostikovali agresívnu formu rakoviny.
Diecéza začala modlitbovú kampaň zameranú na Titusa Brandsmu, ktorého si otec Driscoll ctil už od útleho veku. Rakovina kože zmizla a nevrátila sa: otec Driscoll je späť vo svojej farnosti po tom, čo bol vyhlásený za vyliečeného.
Novinári, ktorí pracujú vo Vatikáne, už pred aktom kanonizácie začali vyvíjať úsilie vrátane zorganizovania sympózia o aktuálnosti odkazu svojho blahoslaveného kolegu, aby sa stal patrónom novinárov. V súčasnosti je ním František Saleský, no táto „funkcia“ mu bola pridelená až neskôr. Brandsma by mohol byť vhodnejší, pretože skutočne žil v dobe modernej žurnalistiky, uviedol Lammert de Hoop z Diecézy Groningen-Leeuwarden, šéfredaktor a jeden z autorov špeciálneho časopisu venovaného frízskemu karmelitánovi, ktorý diecéza vydala pri príležitosti kanonizácie svojho rodáka. Tí si na ňom cenia aj skutočnosť, že bol jedným z prvých, ktorí sa zasadili o frízštinu vo vzdelávaní počnúc základnou školou a loboval za to aj u ministra školstva. (Frízština je v tejto provincii dodnes popri holandčine ďalším úradným jazykom.)
Na Filipínach už bola novinárska cena pomenovaná po Titusovi Brandsmovi a v Lyone sa Cena Titusa Brandsmu udeľuje každé tri roky novinárovi, publikácii alebo inštitúcii, ktorá čelila hrozbám alebo prenasledovaniu pre svoju prácu.
Titus Brandsma, ktorý sa zapájal aj do medzinárodného esperantského hnutia, je považovaný za patróna Medzinárodnej únie katolíckych esperantistov.
Za života i po smrti sa mu dostalo množstva ďalších ocenení. V roku 1939 holandská kráľovná ho vyznamenala Radom holandského leva a v roku 1982 získal Pamätný kríž holandského odboja in memoriam. V mnohých mestách sveta sú po ňom pomenované skautské skupiny, kostoly, farnosti, školy i ulice. Meno Titusa Brandsmu nesie dokonca aj jedna ulička v Dachau, kde ho umučili.
