Biblický výraz „lotrovský pelech“ (Jer 7,11; Mk 11,17) nie je emotívnym morálnym výkrikom, ale presnou diagnózou rozpadu poriadku. Spoločnosť sa láme vtedy, keď právo prestáva zaväzovať a slúži už len ako kulisa. V takejto realite už nerozhoduje lepší argument, ale silnejšia donucovacia moc. Územia, zdroje, historické naratívy aj náboženské symboly sa stávajú manipulovateľnými; právo síce formálne existuje, no stráca svoju normatívnu silu.
Je pozoruhodné, že táto metafora sa dnes objavuje aj v politickom jazyku. Nemecký spolkový prezident v roku 2026 na sympóziu Körberovej nadácie v Berlíne výslovne varoval, že svet sa nesmie stať „lotrovským pelechom“. Poukázal na hlbokú neúctu k medzinárodnému právu a na pokročilú eróziu medzinárodného poriadku
Táto politická diagnóza sa nápadne stretáva s teologickou analýzou: kde právo stráca záväznosť, nenastupuje neutralita, ale svojvôľa – a práve svojvôľa je štrukturálnym podhubím násilia.
Z kresťanského pohľadu nejde iba o politické zlyhanie, ale o antropologické znetvorenie. Keď sa ľudské životy menia na materiál geopolitických kalkulácií, fakticky sa ruší pravda o človeku ako obraze Boha. Cirkev k tomu nemôže zostať neutrálna. Neutralita v otázkach elementárnej ľudskej dôstojnosti sa mení na tichý súhlas s logikou násilia.
Základná otázka tohto textu preto znie: Ako majú cirkvi konať, keď sa svet prepadá do logiky „lupičskej jaskyne“ – a podľa čoho spoznáme, či zostávajú služobníkmi pokoja, alebo sa menia na legitimačné aparáty moci?
Obraz človeka ako ochranný val: dôstojnosť, hriech, zodpovednosť
Biblická antropológia nestavia politickú etiku na záujmoch, ale na dôstojnosti: „Boh stvoril človeka na svoj obraz.“ (Gn 1,27) Z toho vyplýva jeho nedotknuteľnosť. Žiaden človek ani národ sa nesmie stať prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Politické poriadky sa merajú tým, či túto dôstojnosť chránia – najmä v krízach a výnimočných stavoch.
Pápež Ján Pavol II. opisuje „štruktúry hriechu“ ako systémy, ktoré stabilizujú bezprávie, rozptyľujú zodpovednosť a otupujú svedomie. „Lupičská jaskyňa“ je presne takouto štruktúrou: bezohľadnosť sa odmeňuje, viazanosť na právo sa považuje za naivitu a morálne sebaobmedzenie za slabosť.
Skutočný bod zlomu často nenastáva pri otvorenom násilí, ale v jazyku. Keď sa pojmy ako právo, mier či bezpečnosť systematicky vyprázdňujú, násilie sa stáva schodnou cestou.
Zodpovednosť Cirkvi: mlčanie neznamená neutralitu
Druhý vatikánsky koncil označuje Cirkev za „znak a nástroj jednoty ľudstva“. Tam, kde je táto jednota ničená násilím, imperializmom a odľudštením, sa mlčanie môže stať morálnym spolupáchateľstvom. Cirkev nie je politickou stranou v úzkom zmysle slova, no je obhajkyňou dôstojnosti, pravdy a práva ako základných podmienok mieru.
Keď svet prepadá logike „lotrovského pelechu“, vracia sa staré pokušenie: uzavrieť náboženstvo do národných ochranných zón, premeniť kresťanstvo na hranicu identity a evanjelium na kultúrny majetok. Práve tu nadväzuje Hans Joas svojou tézou: kresťanstvo zo svojej podstaty nemôže byť národné.
Opätovné pokušenie národného
Joas upozorňuje, že v západných debatách sa znovu mobilizujú pojmy ako „kresťanský Západ“ či „kresťanský nacionalizmus“. Mechanizmus je známy: keď rastie spoločenská neistota, náboženstvo sa mení na protézu identity. Viera potom neslúži obráteniu srdca a prekročeniu kmeňovej logiky, ale vymedzeniu sa voči „tým druhým“. Teologicky ide o performatívny rozpor: evanjelium sa začína tam, kde sa láme logika kolektívu (Gal 3,28).
Joas chápe dnešnú premenu kresťanstva nie ako úpadok, ale ako návrat k jeho pôvodnej univerzálnosti. Európsko-meštianska forma 19. storočia stráca dominanciu, zatiaľ čo kresťanstvo rastie v Afrike, Latinskej Amerike a východnej Ázii. Práve to ukazuje, že „katolícke“ nie je európska nálepka, ale vlastnosť viery.
Univerzalizmus bez impéria
Univerzalizmus nie je výlučným vynálezom kresťanstva. Myšlienka, že morálne záväzky platia pre všetkých ľudí, sa objavuje už v tzv. axiálnom období (800 – 200 pred Kr.). Kresťanstvo tento horizont nepreberá pasívne, ale radikalizuje ho: dôrazom na Boží obraz v každom človeku, sústredením sa na Ukrižovaného namiesto víťaza a normou lásky k nepriateľom.
Práve preto je kresťanský univerzalizmus nezlučiteľný s akoukoľvek národnou či imperiálnou sebasakralizáciou.
Joas kladie zásadnú otázku, či univerzalizmus nebol historicky často spätý s impériami – a napriek tomu trvá na jeho odlíšení od imperializmu. Tu spočíva politická relevancia kresťanstva: univerzalita bez nátlaku, jednota bez uniformity, morálka bez impéria. Vo svete mocenských sfér to nie je utópia, ale jediná alternatíva k barbarstvu.
Cirkev ako nadnárodná inštancia svedomia
Joas vidí v globálne prepojených náboženských aktéroch – najmä v katolíckej svetovej cirkvi a jej rádoch – potenciál prakticky stelesňovať univerzalizmus. Platí mierka: kde sa Cirkev stáva národnou, stráca kritickú slobodu; kde zostáva univerzálnou, dokáže obmedzovať moc.
Občianske náboženstvo a politické náboženstvo
Moderné spoločnosti žijú – ako to opisuje Charles Taylor – v „imanentnom rámci“. V tomto rámci vznikajú náhradné formy transcendencie. Občianske náboženstvo morálne integruje spoločnosť, zatiaľ čo politické náboženstvo si ju úplne podmaňuje. Rozhodujúci rozdiel spočíva v tomto: občianske náboženstvo integruje, politické náboženstvo sakralizuje lojalitu a kriminalizuje odchýlku.
Pre Cirkev z toho vyplýva jasný dôsledok: spolupráca na občianskej hodnotovej orientácii spoločnosti je možná; podriadenie sa politickému náboženstvu však ničí jej samotnú podstatu.
Rusko: od „symfónie“ k štátnej cirkvi
Pozrime sa na príklad Ruskej pravoslávnej cirkvi. V problematickej blízkosti štátu sa neocitla až v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Toto prepojenie má hlboké historické korene. Byzantská myšlienka symfónie – pôvodne chápanej ako vzájomná zodpovednosť duchovnej a svetskej moci – sa v ruskom kontexte premenila na štrukturálnu dominanciu štátu nad cirkvou. Zavedením synodálneho systému v roku 1721 bola cirkev fakticky začlenená do štátneho aparátu. Toto dedičstvo pretrvávalo aj napriek politickým zlomom a systémovým zmenám.
Bezpečnostné služby a cirkevné vedenie
Preniknutie bezpečnostných služieb do cirkevných štruktúr je historicky dobre zdokumentované. Štúdia The Patriarch and the KGB (2000), spracovaná na základe archívnych materiálov, poukazuje na systematickú spoluprácu vysokopostavených cirkevných predstaviteľov so sovietskymi tajnými službami.
V súčasnosti sa síce zriedkavo dajú preukázať priame príkazové reťazce, no o to zreteľnejšie sú funkčné závislosti. Analýzy ukazujú, ako sú cirkevné štruktúry využívané v hybridných operáciách vplyvu, pri šírení zahraničnopolitických naratívov a dezinformácií.
„Ruský svet“: sakralizovaná geopolitika
Ideológia tzv. Ruského sveta sa postupne vyvinula z kultúrneho občianskeho náboženstva na plnohodnotné politické náboženstvo. Vojna proti Ukrajine predstavuje teologický bod zlomu: zavedením „Modlitby za Svätú Rus“ v roku 2022 sa vojna liturgicky sakralizuje. Neprosí sa o mier, ale o víťazstvo. Liturgia sa mení na rituál lojality, evanjelium sa stáva nadstavbou štátneho záujmu.
Vojna, represia a dezinformácie: náboženstvo ako zbraň – a ako zdroj
Správy OSN dokumentujú vážne porušenia náboženskej slobody na okupovaných územiach Ukrajiny. Súčasne však vzniká aj medzikonfesijná solidarita. Paralelne prebieha druhý front – dezinformačný –, v ktorom sa náboženské naratívy cielene inštrumentalizujú. Tam, kde sa lož stáva systémovou, sa právo stáva nefunkčným – a „lotrovský pelech“ sa stabilizuje.
Gaza
Kresťanská sociálna etika prekladá evanjelium do minimálnych podmienok politickej ľudskosti. Spoločné dobro označuje tie podmienky, ktoré umožňujú ľuďom žiť dôstojne. Solidarita vyžaduje jasné rozlíšenie medzi páchateľom a obeťou; subsidiarita chráni pred imperiálnou svojvôľou.
Latinský patriarcha Jeruzalema kardinál Pierbattista Pizzaballa to vyjadril jednoznačne: „Nikto nesmie ignorovať túžbu po dôstojnosti.“ Vyjadrenia generálneho komisára UNRWA (Agentúry pre utečencov z Palestíny na Blízkom východe) Filippa Lazzariniho túto diagnózu ešte sprísňujú: ak „ochorie“ medzinárodné právo, hrozí návrat barbarstva. Cirkev tu nestojí na strane geopolitických záujmov, ale na strane človeka.
Európa a vnútorná erózia: odklon od kresťanstva a ohrozený obraz človeka
„Lotrovský pelech“ nevzniká iba v dôsledku vonkajších vojen. Rodí sa aj vo vnútri politických poriadkov, keď eroduje ich morálna substancia. Európa síce disponuje prepracovaným právnym rámcom na ochranu ľudskej dôstojnosti, no tento rámec sa čoraz viac odpája od svojich antropologických základov.
Čím menej kresťanov a kresťansky formovaných presvedčení vstupuje do verejného diskurzu, tým viac sa kresťanský obraz človeka stáva tichým predpokladom bez obhajcov. Dôstojnosť, sloboda a rovnosť sa potom iba deklarujú, no neodôvodňujú.
Výsledkom je postupujúci nihilizmus. Charta základných práv EÚ síce tvrdí: „Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná.“ Tento výrok však nežije sám zo seba. Potrebuje nositeľov presvedčenia.
Európa bez kresťanov – nie štatisticky, ale diskurzívne – sa vnútorne vyprázdňuje. Kto sa stiahne z verejného priestoru, prenecháva ho silám, ktoré dôstojnosť relativizujú alebo inštrumentalizujú.
Výzva
KýmRuská pravoslávna cirkev je ako národná cirkev štrukturálne náchylná na politické náboženstvo, katolícka svetová cirkev disponuje – napriek všetkým ambivalenciám – väčšou inštitucionálnou schopnosťou odstupu. Jej univerzalita pôsobí ako štrukturálna ochrana prorockej slobody.
Tam, kde liturgia preberá vojnovú rétoriku, sa náboženstvo mení na politické náboženstvo. „Modlitba za Svätú Rus“ je toho paradigmatickým príkladom: vojna dostáva sakrálnu auru.
Katolícka cirkev má oproti národným cirkvám silnejšie vnútorné korektívy – univerzálne učiteľské autority, nadnárodnú verejnosť, celosvetové rehole.
Akcenty pontifikátov Benedikta XVI., Františka a Leva XIV. sa zbiehajú v jednom spoločnom jadre: mier je založený na práve a dôstojnosti človeka.
„Lotrovský pelech“ nie je osud. Vzniká tam, kde normy erodujú, slová klamú a svedomie mlčí. Kresťanská viera dokáže tejto logike vzdorovať iba vtedy, ak zostane univerzálna – nie ako impérium, ale ako étos solidarity.
