„Keď už pohreb, tak počas Svetlého týždňa.“ Medzi túžbami niektorých gréckokatolíckych veriacich má svoje miesto aj takáto zvláštna žiadosť. Vytrhnutá z kontextu vyznieva morbídne, ale v kontexte Kristovho vzkriesenia dáva veriacemu človeku nádej v najťažšej chvíli.
Svetlý týždeň, ktorý je východným pendantom latinskej Veľkonočnej oktávy, sa totiž začína Nedeľou Kristovho vzkriesenia. Len vo svetle Svetlého týždňa je pochopiteľné, prečo si niekto želá prejsť bránou zo života do Života práve počas tohto týždňa po Veľkej noci alebo tesne pred ním.
Pohreb počas Svetlého týždňa v Gréckokatolíckej cirkvi totiž ako bežný pohreb vôbec nevyzerá. Všetko je v ňom iné. Počas svojho pôsobenia by som takéto rozlúčky mohol zrátať na prstoch oboch rúk, ale predsa zostávajú vryté v pamäti hlbšie než ostatné.
Kňaz je oblečený v kompletnom svetlom rúchu a po smútočných spevoch či iných prejavoch niet ani stopy. Priznám sa, že občas sa snažím vžiť do pozície pozostalých a prítomných, ktorým kresťanstvo zvnútra veľa nehovorí. Pýtam sa sám seba, ako to asi vnímajú, keď pri rakve ich drahého zosnulého neznámy kňaz radostne zaspieva: „Toto je deň, ktorý učinil Pán. Plesajme a radujme sa z neho!“ Kontrast medzi kresťanskou vierou a inými izmami asi nie je nikde jasnejší ako počas pohrebu vo Svetlom týždni.
Svetlo Kristovho vzkriesenia
Benefity Svetlého týždňa sa, samozrejme, neprejavia až na konci našej pozemskej púte, ale dotýkajú sa v plnej miere aj Cirkvi stále putujúcej týmto svetom. Názorne sa to prejaví už počas putovania veriacich okolo chrámu v nedeľné ráno Vzkriesenia, keď so zažatými sviecami v rukách tesne pred východom slnka obchádzajú svoje chrámy ponorené do tmy. Chrám je vtedy symbolom Kristovho hrobu, ktorý sa po zaspievaní tropára Paschy otvára a rozsvecuje: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ Posolstvo je viac než symbolické: Veriaci vstupujú do Kristovho hrobu, ktorý je prázdny a plný svetla. Začína sa Svetlý týždeň.
Jeho vrcholným bohoslužobným textom je tzv. Veľkonočný kánon, ktorého autorom je svätý Ján z Damasku, posledný cirkevný otec kresťanského Východu z prelomu 7. a 8. storočia. Téma svetla v ňom rezonuje neustále: „Naozaj najsvätejšia a najslávnejšia je táto noc našej spásy, noc večne požehnaná a ospevovaná, – zažíhajúca svetlo dňa večného svetla, – skutočná zvestovateľka vzkriesenia, – v nej večné Svetlo z hrobu všetkým zažiarilo.“
Otvorené dvere do neba
Klopanie na bránu neba počas predošlého Veľkého či Svätého týždňa prinieslo svoje ovocie. Symbolicky to naznačujú kráľovské a diakonské dvere chrámového ikonostasu, ktoré zostávajú otvorené počas celého Svetlého týždňa. Veriaci tak dostáva ďalšie silné posolstvo: Kristovo vzkriesenie otvorilo nebo.
Celý Svetlý týždeň je ako jedna nedeľa Paschy, čo sa odráža v štruktúre všetkých jeho bohoslužieb. Kňaz si zakaždým oblieka kompletné bohoslužobné rúcho na všetky bohoslužby (utiereň, večiereň, sviatosti i sväteniny), čo počas roka robieva takmer výlučne iba v prípade slávenia svätej liturgie. Všetky požehnania udeľuje krížom, kým počas roka ho zväčša nepoužíva. Namiesto starozákonných žalmov a zvyčajných modlitieb sa spievajú radostné paschálne spevy.
Benefitom Svetlého týždňa je aj liturgické státie
K menej známym benefitom Svetlého týždňa patrí tiež postoj státia. Počas bohoslužieb Paschy sa má celý čas stáť, lebo tým dávame najavo našu radosť z Kristovho vzkriesenia. Radosť je taká intenzívna, že nás vzpružila, zdvihla zo stoličiek. Názorne sa môže použiť aj prirovnanie zo sveta športu: Keď počas zápasu padne gól, fanúšikovia skórujúceho čí víťazného tímu jednoducho nedokážu zostať sedieť.
Každopádne by sa v tomto období nemalo kľačať. Tento kajúci postoj je súčasťou bohoslužieb Veľkého pôstu, teraz však dominuje radosť. Prakticky sa tomu venoval Prvý ekumenický snem v Nicei pred 1700 rokmi, ktorý sa okrem jednotného termínu slávenia Veľkej noci venoval aj otázke patričných liturgických postojov.
Podľa predpisov jeho 20. kánona sa nesmie kľačať od Paschy do Zostúpenia Svätého Ducha a tiež počas všetkých nedieľ liturgického roka, lebo je to obdobie oslavy Vzkriesenia (každá nedeľa je ako Pascha). Veriacim sa spolu s významom tohto gesta neustále pripomína aj fakt, že rozhodnutie tohto koncilu dodnes nebolo zrušené žiadnym neskorším ekumenickým koncilom.
Svetlý týždeň, ako aj celé Veľkonočné obdobie je spojené s druhým najčastejším pozdravom. Od Nedele Paschy sa počas nasledujúcich 40 dní prakticky do sviatku Nanebovstúpenia Pána veriaci byzantského obradu pozdravujú: Christós voskrése! – Voístinu voskrése! (Kristus vstal z mŕtvych! – Skutočne vstal z mŕtvych!) Aj takto si neustále pripomíname hlavný benefit Paschy, ktorý sa netýka až nášho pohrebu, ale už terajšieho života.
