Chiara, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 29. októbra, sa narodila v rovnaký deň roku 1971 v talianskom mestečku Sassello po jedenástich rokoch modlitieb a nádeje jej rodičov Ruggera a Marie Teresy Badanovcov. Bola ich jediným dieťaťom a vychovávali ju láskavo, no zároveň prísne.
Už ako deväťročná sa stala členkou hnutia Focolare. Prezývku „Luce“ (Svetlo) získala od zakladateľky hnutia Chiary Lubichovej, ktorá bola jej osobnou mentorkou a viedla ju k hlbšiemu pochopeniu Božej lásky.
Chiara žila obyčajný život tínedžerky: milovala šport, najmä tenis, rada počúvala populárnu hudbu, tancovala a spievala. Vo veku šestnástich rokov sa však stretla s ťažkou skúškou, keď jej lekári diagnostikovali osteogénny sarkóm, bolestivý druh rakoviny kostí. Jej odpoveď na túto správu bola jednoduchá, no silná: „Je to pre teba, Ježiš; ak to chceš ty, chcem to aj ja.“ Od začiatku sa rozhodla bojovať s chorobou v duchu úplnej odovzdanosti Kristovi.
Chiara sa vedome vzdala morfia a svoje bolesti ponúkla ako obetu Kristovi. Pri každom záchvate bolesti opakovala: „Je to pre teba, Ježiš.“ Dokonca odmietla chemoterapiu, ktorá ju mohla oslabiť natoľko, že by nedokázala byť pri svojich priateľoch a rodine.
Napriek bolesti Chiara nestrácala duchaprítomnosť. Naopak, inšpirovala ľudí okolo seba svojím pokojom a úsmevom, ktorý často rozjasňoval aj najtemnejšie situácie. Priatelia a známi, ktorí ju prišli navštíviť do nemocnice, často odchádzali s pocitom, že to bola práve Chiara, kto im pomohol a dal im nádej. Jeden z jej lekárov doktor Antonio Delogu povedal: „Cez jej úsmev a oči plné svetla nám ukazovala, že neexistuje smrť, len život.“
Dokonca aj počas liečby si Chiara našla čas a energiu pomôcť iným. Spolu s jednou pacientkou, ktorá trpela depresiou, trávila čas prechádzkami, aj keď ju to stálo veľa fyzickej námahy a bolesti. Kým ostatní povzbudzovali Chiaru k odpočinku, odpovedala: „Spať môžem aj neskôr.“
Keď Chiara pochopila, že sa jej zdravotný stav nezlepší, začala pripravovať svoju smrť ako okamih „svadby“ s Kristom. Spolu s matkou nachystala všetky detaily svojho pohrebu: vybrala hudbu, kvety, a dokonca požiadala, aby bola pochovaná vo svadobných šatách s ružovou stuhou, čo malo symbolizovať jej oddanosť Ježišovi ako nebeskému Ženíchovi.
Chiara si svojich priateľov predstavovala ako olympionikov, ktorým chce odovzdať pochodeň viery a odovzdanosti. Mladým ľuďom venovala svoje posledné slová, kde vyjadrila želanie, aby dokázali naplno využiť svoj život: „Ja už nemôžem bežať, ale veľmi by som vám chcela odovzdať pochodeň, ako na olympiáde!“
Chiara Luce zomrela 7. októbra 1990 o štvrtej ráno. Jej posledné slová adresované matke boli: „Mami, buď šťastná, pretože ja som.“ Na jej pohrebe sa zúčastnili tisíce ľudí, pričom starosta Sassella uzavrel mesto, aby sa obyvatelia mohli rozlúčiť s mladým dievčaťom.
Chiarin beatifikačný proces sa začal v roku 1999. Keď pápež Benedikt XVI. potvrdil zázrak pripísaný Chiarinmu príhovoru, ktorý súvisel s uzdravením mladého chlapca z nevyliečiteľnej choroby, bola Chiara 25. septembra 2010 oficiálne vyhlásená za blahoslavenú v Sanktuáriu Panny Márie Božej Lásky v Ríme.
