Nedávno som mal príležitosť pozvať k nám do bratislavskej cerkvi mladý manželský pár s dieťaťom. Sú to úprimne veriaci ľudia a moje pozvanie prijali s radosťou. Prišli teda na byzantskú liturgiu. Čo ma prekvapilo, nebolo ani to, že ničomu nerozumeli – veď cirkevnoslovanskému jazyku dnes nerozumie dobre ani Google Translator, a to ešte má prístup k umelej inteligencii –, ani to, že liturgia bola dlhšia a telesnejšia, než na akú sú zvyknutí z rímskokatolíckej svätej omše.
Pri káve v neďalekej kaviarničke (ktorá sa už dávno stala neoficiálnou súčasťou nedeľného obradu) z oboch napokon vykĺzlo rozčarovanie nad neprestajnou modlitbou: „Veď nehovoril Ježiš, že sa nemáme modliť ako pohania? ‚Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.‘“
A je pravda, že my počas byzantskej liturgie slovami isto nešetríme.
Dnes nie je soľ, ale ticho nad zlato. Neustále sme zahltení podnetmi – niekto stále rozpráva, podcasty hučia, seriály bežia, reklamy sa snažia rozbiť našu pozornosť. Dokonca aj v tých podcastoch, čo nás bombardujú slovami, nám pripomínajú, že ticho je dnes kľúčové a že ho máme málo. Neurológovia vychvaľujú jeho účinky, psychológovia varujú pred smogom slov, kňazi zdôrazňujú potrebu ticha, aby sme počuli Boží hlas. A tak ľudia meditujú, cvičia jogu, praktizujú mindfulness či kontempláciu. A my na liturgii? My ústa nezavrieme. Neustále opakujeme: „Pane, zmiluj sa, Pane, zmiluj sa, Pane, zmiluj sa.“
Ticho si obvykle spájame s absenciou slov. Ale čo ak to nie je tak?
Pripomína mi to slová chasida, ktoré zachytil Jiří Langer v knihe Devět bran, keď opisoval dôležitosť sústredenej modlitby: „Do plotu, jehož tyčky jsou těsně vedle sebe, nemůže se vtlačit vepřík.“ A dodal: „ Člověk, který nedovede jedním dechem vyslovit tisíc slov, nemá práva se nazývat světcem.“ Slová modlitby sú teda ako husto kladené laty plota, ktorý bráni, aby sa dnu vkradli zlé myšlienky.
Aj my v byzantskej liturgii sa modlíme veľa a rýchlo, aby sa pomedzi slová nemohlo vkliniť nič nečisté, aby vznikla súvislá stena, cez ktorú neprenikne ani hlúpe prasiatko, ani ľstivý diabol. Ako plot musí mať tyčky husto vedľa seba, inak ho vietor povalí, tak aj modlitba musí mať slová husto pri sebe, aby ju nezvalili rozptýlenia. Nie je to teda slovná záplava, ale ochrana. Nie smog, ale plôtik, ktorý chráni vnútornú záhradu.
Každý z nás dobre pozná, čo sa deje, keď sa pokúsi byť „ticho“. Sadneme si, zapálime sviečku, kľakneme pred Eucharistiu a v tom okamihu sa spustí kolotoč. Pery síce pevne zovreté, ale vnútri ruch ako na trhovisku. Starosti s nákupom, problémy v práci, neposlušné deti, hrozby od inflácie až po zlé prognózy od lekára – všetko si nájde cestu do mysle a postará sa o prvotriednu mnohovravnosť.
Na liturgii však stále opakujeme: „Hospodi pomiluj, Hospodi pomiluj, Hospodi pomiluj.“ Neustále kladieme stĺpik ku stĺpiku nášho liturgického plota. Neustále vypletáme pletivo tak nahusto, aby odolalo všetkým útokom, aby sme mohli nerušene zotrvať v tichosti.
Množstvo slov neznamená stratu ticha. Naopak – každé „Pane, zmiluj sa“ je ako ďalšia tyčka, ktorá oddeľuje vnútorné ticho od vonkajšieho hluku. Slová tvoria hrádzu, za ktorou sa rozlieva pokoj.
My byzantskí kresťania nevieme držať jazyk za zubami. Sme mnohovravní. Ale možno práve preto sa po liturgii vnútri rozhostí hlboké ticho. Nie preto, že sme mlčali, ale preto, že nás slová naplnili tak husto, až nezostalo miesto pre nič iné – iba pre pokoj.
A tak ak som počas liturgie tisíckrát povedal „Pane, zmiluj sa“, mám pocit, že som nič nepovedal. A predsa – že sa vo mne usadilo veľké ticho. Ticho, ktoré nie je prázdnym mlčaním, ale Božou prítomnosťou.
A možno to je vlastne ten najväčší paradox: že k vnútornému tichu sa človek prepracuje nie mlčaním, ale mnohovravnosťou. A keď som si to uvedomil, trochu som sa pousmial. Lebo, pravdupovediac, ak by svätosť závisela od schopnosti byť ticho, ja by som bol stratený. A tak sme s priateľmi debatovali najbližšiu hodine o tom, čo to znamená byť ticho. A slovami nik nešetril.
