Je všeobecne známe, že nevidomí ľudia majú v dôsledku slepoty citlivejšie ostatné zmysly. Tento poznatok však nevysvetľuje reakciu známeho slepca z evanjelia – Bartimeja. Jeho príbeh neustále fascinuje v troch zásadných veciach.
Bartimej sa od ľudí navôkol dozvedel, že okolo prechádza Ježiš Nazaretský. Tento prívlastok naznačoval, že je to obyčajný človek z bezvýznamnej osady Nazaret. Bartimej však nevolal: „Nazaretský!“ On volal: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ A to je úplne iná šálka kávy. To je totiž jasné označenie Mesiáša, nie obyčajného človeka zo zapadákova. Slepý jasne videl to, čo vidiaci nevideli.
Ako je to možné? Ako to, že tento slepec prijal jednu informáciu, ale vytryskla z neho úplne iná? Neviem si to vysvetliť ináč než jedným slovom: viera. Hoci Bartimejovi chýbal fyzický zrak, oči a uši viery mal otvorené dokorán. To je ten zmysel, ktorý ho nútil na Ježiša kričať a nenechať sa pritom odradiť ani ochrankou. A Ježiš si ho všimol. A to je tá druhá vec, ktorá ma na slepom Bartimejovi tak fascinuje. Nezostal rezignovane sedieť zmierený s osudom slepca.
A napokon nasledoval len prirodzený následok prvých dvoch Bartimejových krokov. Dokázal presne pomenovať, čo od Ježiša chce. A bola to zásadná vec: „Pane, aby som videl.“ To nie je vôbec samozrejmé. Slepec mohol na Ježišovu otázku: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ pokojne odpovedať: „Zaplať mi na jeden rok najlepšie bývanie v Jerichu.“ Slepec bol však pripravený urobiť zásadnú vec: prevziať zodpovednosť za svoj nový život.
Medzi kazateľmi koluje príbeh o tom, ako na jednom modlitebnom stretnutí ponúkli mužovi na vozíčku, že sa budú modliť za jeho uzdravenie. A na to mal ten muž odpovedať: „Veľmi pekne vám ďakujem, ale ja nechcem prísť o svoj invalidný dôchodok.“
Na prahu nového týždňa si zaželajme, aby sme sa nezľakli novosti života, ktorý prináša a ponúka Ježiš Kristus. Bartimej sa nezľakol a vykročil po ceste za Ježišom Kristom. Áno, medzizastávkou bude aj Jeruzalem, Golgota a hrob, ale cieľ je napokon istý: plnosť života s Bohom.
