Každý z nás pozná ten pocit, keď hráme kartovú hru a vytiahneme si žolíka. Celý zážitok z hry sa zrazu mení. Prestávame dúfať v potrebu dobrých kariet, prestávame hľadať taktiku, ako oklamať súpera. Nemusíme sa ani snažiť presvedčiť súpera o tom, že nás má brať vážne. S príchodom žolíka sa celá hra okamžite zmení. A inak to nie je ani s nami kresťanmi.
Odkedy sa teológia stala vedeckou disciplínou, neustále sa snaží obhájiť svoje právoplatné postavenie medzi inými vednými odbormi. Biológovia a fyzici však na ňu vždy budú hľadieť s určitou dávkou pohŕdania. Aj my obyčajní veriaci často cítime, že hráme hru so slabými kartami. Zdá sa, že viera, nádej a láska sú karty s najnižšou hodnotou. Potrebovali by sme mať v rukách silnejšie karty, ako napríklad exaktný fakt alebo priamy dôkaz.
Často sme preto nútení ako kresťania blafovať nielen pred ostatnými, ale aj pred sebou samými. Všetci sme tak trochu ako Tomáš, túžiaci oprieť svoju vieru o empiricky dokázateľný fakt. Tomášovia, ktorí príliš dlho čakajú na Krista a hrajú hru so slabými kartami. Zdá sa však, že čas čakania sa naplnil a všetci veriaci sme dostali žolíka – Sindón alebo Turínske plátno.
„Fides et Ratio“ konečne nebude krívať. Objavenie tohto kusa látky vyvolalo vo svete mnohé diskusie. Na jednej strane je uctievané tisíckami katolíkov, na strane druhej mnohí ľudia zostávajú skeptickí. Hovorí sa o ňom ako o stredovekom falzifikáte, ktorý vznikol na objednávku Cirkvi, aby podporil stále ťažšie obhájiteľnú vieru. Vedecký pokrok ide nemilosrdne ďalej. Šesť dní Božieho stvorenia nahradila 10⁻³⁵ sekundy teória Veľkého tresku. Darwin pridal k Prvej knihe Mojžišovej „zopár“ poznámok pod čiarou. A kresťania neustále prichádzajú o dobré karty. Namiesto toho, aby sa zmierili so svojou prehrou, začínajú podvádzať.
Zdá sa však, že čas nehrá v prospech skeptikov. Každý nový pokrok vo výskume relikvií potvrdzuje ich pravosť.
V 80. rokoch sa opierala teória o rádiouhlíkovú analýzu, ktorá odhalila, že látka použitá na výrobu plátna pochádza z polovice 14. storočia, krátko predtým, ako sa plátno objavilo. Dr. Liberato de Caro z Talianskeho ústavu kryštalografie však nedávno prišiel so senzačným tvrdením.
Pomocou novej metódy širokouhlého röntgenového rozptylu (Wide-Angle X-ray Scattering) dospel k záveru, že tkanina plátna má výrazné podobnosti s inou látkou, ktorá pochádza z obdobia obliehania Masady v Izraeli v rokoch 55 – 74.
Dr. de Caro otvorene spochybnil presnosť uhlíkového datovania. Vo svojom vyhlásení zdôraznil, že „plesne a baktérie, ktoré kolonizujú textilné vlákna, ako aj nečistoty a minerály obsahujúce uhlík, napríklad vápenec, ktoré sa zachytia v prázdnych priestoroch medzi vláknami, môžu tvoriť až 50 % objemu vzorky na mikroskopickej úrovni. Tieto nečistoty môžu byť tak pevne prilepené, že ich úplné odstránenie počas čistenia vzorky je prakticky nemožné, čo môže následne skresliť výsledky datovania.“
Dr. de Caro dodáva, že technika röntgenového rozptylu, ktorú použil, je nedeštruktívna, čo znamená, že rovnaká vzorka môže byť testovaná v laboratóriách po celom svete, čím by sa mohlo potvrdiť jeho zistenie.
Ako ďalší dôkaz na podporu svojich tvrdení uvádza prítomnosť drobných častíc peľu z Blízkeho východu, ktoré sa našli medzi vláknami ľanu. Tento peľ pochádza z rastliny, ktorá je endemická pre oblasť Jeruzalema. Navyše táto rastlina kvitne presne v období židovskej Paschy, teda v čase, keď bol Pán Ježiš ukrižovaný. Nech by bol stredoveký falzifikátor akokoľvek zručný, nedokázal by sfalšovať niečo, čo nebolo možné v jeho dobe pozorovať.
Turínske plátno poskytuje mnoho podnetov na medicínsku exegézu. Z jeho analýzy môžeme zistiť veľa o utrpení tohto muža v Jeruzaleme pred 2 000 rokmi. Všetci sa zhodneme na tom, že mal tŕňovú korunu, ktorá pokrývala celú jeho hlavu, že bol bičovaný nástrojmi s pripevnenými kúskami železa, aby sa lepšie zarezávali do tela, že bol následne ukrižovaný a umrel na zadusenie, keďže sa nedokázal oprieť o svoje prebodnuté ruky a nadýchnuť sa. Dokonca poznáme aj jeho krvnú skupinu – AB.
Jednou z nezodpovedaných otázok zostáva, ako sa obraz tohto tela premietol na plátno. Áno, premietol, pretože nejde o odtlačok, ktorý by vznikol obyčajným zabalením tela do plachty. Jedna z vedeckých hypotéz tvrdí, že podobné premietnutie ľudských tiel sa objavilo v Hirošime pri jadrovom výbuchu. Na stenách zostali „tiene“ ľudí, ktorých telá výbuch úplne spálil. Tieto tiene vznikli nahromadením obrovskej energie, ktorá bola veľmi krátka, no intenzívna.
Kto však „zhodil atómovú bombu“ pred 2 000 rokmi za jeruzalemské hradby do hrobu Jozefa z Arimatey, zostáva záhadou. Záhadou, ktorú my kresťania nazývame vzkriesením.
Nedávno bola na priblíženie Kristovej podoby využitá umelá inteligencia Midjourney. Vedci pomocou algoritmov, ktoré dokážu rozpoznať jemné detaily a štruktúry, vytvorili obraz muža s dlhými vlasmi, bradou a mnohými ranami. Vytvorili portrét Ježiša Krista. Zdá sa, že konečne máme žolíka v našich rukách.
Aké by to bolo pre nás kresťanov príjemné, keby sme už nemuseli nekonečne obhajovať svoju vieru. Nemuseli zápasiť s pochybnosťami. Túžba mať rukolapný dôkaz o pravdivosti viery, ktorá prevracia naše životy naruby, je veľká.
Predstava, že by sa všetko obrátilo a všetci Dawkinsovia, Harariovia či Marxovia by museli uznať, že sa mýlili, napĺňa frustrovaného katolíka zadosťučinením. Túžime po tomto žolíkovi. Vidieť skutočnú Kristovu tvár. Mať dôkaz o jeho zmŕtvychvstaní. A tak túžobne sledujeme zápas vedcov s dva a pol kilogramami ľanovej plachty.
Túžim vidieť odtlačok Boha na ľanovej plachte, a pritom je celý svet jedným veľkým Turínskym plátnom. Čakám na fotografiu skutočnej Kristovej tváre, a pritom mi stačí zodvihnúť oči a pozrieť sa do tváre svojej manželky či svojich detí.
