Tvár obrátená k zemi má veľa tieňov
„Pri vzkriesení, keď vstanú z mŕtvych, koho bude tá žena? […] Či nie preto sa mýlite, lebo nepoznáte Písmo ani moc Božiu? Lebo keď vstanú z mŕtvych, nebudú sa ani vydávať, ani ženiť, budú ako anjeli v nebi. […] Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých…“ (Mk 12, 18-27)
Saduceji nechceli zaostať za farizejmi a tiež na Ježiša prichystali pascu. Miesto nej mu však vinou zle myslenej zvedavosti a nedomyslenému dôvtipu postavili kazateľskú tribúnu a situácia sa im vymkla spod kontroly. Ježiš totiž použil prístup, keď aj zle myslené otázky vnímal ako výzvu na dobre myslené odpovede. Tým, čo boli až príliš zameraní na budovanie a užívanie si raja na zemi, zameral pohľad na večnosť a pripomenul im, čo im na vlastnú škodu uniká. Teda nie carpe diem, užiť si čím viac z ponúk pozemského života, lebo po ňom už nečaká žiadna perspektíva. Lebo perspektíva tu je a je ňou večný život s Bohom živých. Ten sa však začína už dnes a podnecuje nás prežiť čím lepšie aj pozemský život.
Zemská príťažlivosť funguje na všetkých rovnako a tajomná sila zla sťahuje človeka aj v duchovnom zmysle. Treba jej čeliť neustálym povznášaním pohľadu k nebu. Práve k tomu Ježiš nabáda saducejov. Všetci totiž nosíme v sebe saducejskú náchylnosť hľadieť k zemi.
Je tu vždy riziko, že sa veľmi pomýlime, ak si Boží život predstavujeme podľa našich ľudských predstáv a nevnímame ho ako všetko prevyšujúce tajomstvo. Z Božieho pohľadu a nadhľadu sa veci určite javia úplne inak, než nám to umožňuje ten náš, veľmi obmedzený. Stromy bezprostredných úloh, pocitov a vzťahov nám bránia vidieť les širších, duchovnejších súvisov. Z našej obmedzenosti sa môžeme vymaniť, ak sa budeme usilovať pozerať na život očami Boha. Vtedy môžeme získať aj jeho nadhľad a pochopiť jeho skryté zámery, ktoré dávajú životnému dianiu úplne nový význam.
