Tradičné rozprávanie o Aleninom živote, datované do 12. storočia, uvádza, že sa narodila okolo roku 600 v Dilbeeku neďaleko dnešného belgického Bruselu v rodine pohanského franského kniežaťa Levolda a jeho manželky Hildegaarty. Je známa aj ako Alena z Bruselu alebo Alena z Forestu (podľa miesta úmrtia). V Rímskom maryrológiu figurovala do roku 2004.
Alena sa nechala pokrstiť bez vedomia rodičov a následne sa tajne zúčastňovala na bohoslužbách. Keď jej otec zistil, že je praktizujúcou kresťankou, obvinil kresťanov zo zmanipulovania dcéry pomocou magických praktík a poveril ozbrojencov, aby ju priviedli domov.
Alena sa však bránila, pričom ju jeden z vojakov udrel tak nešťastne, že jej zlomil ruku a roztrieštil rameno. (Táto udalosť bola prevzatá aj do neskoršieho zobrazovania svätice; okrem toho býva zobrazovaná, ako uzdravuje slepca, prípadne s postavou anjela, ktorý jej pomáha.) Vojaci ju na otcov rozkaz uvrhli do väzenia, kde však následkom zranení v roku 640 podľahla.
Pri jej hrobe sa začali diať zázraky, jednému z Levoldových vazalov vojvodovi Omundovi sa vrátil zrak. Legenda hovorí, že Aleniní rodičia, pohnutí týmito udalosťami, sa tiež dali pokrstiť.
Biskup z Cambrai povolil opátovi Godeschalkovi z Opátstva Affligem uchovať Alenine pozostatky ako relikvie svätice v Prepošstve Forest, ktoré bolo podriadené opátstvu, na Svätodušnú nedeľu 19. mája 1193. Toto dovolenie de facto znamenalo Aleninu formálnu kanonizáciu.
Chrám nad hrobom mučenice, ktorý patril kláštoru benediktínok, postavili už v roku 1105. Od roku1582 boli pozostatky svätej Aleny uložené v striebornej schránke v oltári na chóre rehoľných sestier.
Keď bolo opátstvo v roku 1796 zrušené, posledná opátka Juana Francisca de Rueda de Conteras previezla tento relikviár do kláštora pri Würzburgu. Do Forestu sa vrátil až v roku 1812. Kľúčne kosti svätej Aleny sa dodnes uchovávajú v relikviári v Kostole svätého Ambróza v Dilbeeku.
Sväticu si zvlášť uctievajú v Bruseli a býva vzývaná pri bolestiach zubov a problémoch s očami.
