Predávajú polia, ktoré dávali život ich telám, aby našli potravu, ktorá nasýti ich duše. Predávajú rodné domy, aby si kúpili zdravého koňa, na ktorom sa im pôjde ľahšie. Keď mal pútnik väčšie dedičstvo, mohol cestovať sám. Inokedy sa v jednom sedle tisíce kilometrov tlačil so svojím bratom alebo priateľom. Neputovali len pár dní či týždňov, ale celé mesiace a roky.
Ak mali šťastie, mali aj topánky.
Žiaden spacák. Žiadna nafukovacia karimatka. Žiadny Gore-Tex. Žiadne Google Maps.
Po ceste museli zápasiť nielen s divou zverou, morovými epidémiami, hladom a vyčerpaním, ale aj s pocitmi zúfalstva a pochybností, ktoré sa násobili otlakmi na nohách.
Čím viac sa blížili k cieľu, tým viac sa stávali korisťou zbojníkov, pre ktorých boli títo podivní putujúci Európania výnosnou korisťou.
Jeden takýto pútnik menom Sæwulf, ktorý putoval do tejto vyprahnutej zeme zo zelených britských ostrovov, zanechal vo svojom cestopise Relatio de situ Ierusalem poznámku:
„Keď sme sa vydali z Jaffy na cestu do Jeruzalema, prechádzali sme krajinou, kde sa na oboch stranách cesty váľali nepochované telá pútnikov, ktorí padli za obeť lúpežníkom. Cesta bola strmá a kamenistá a každý krok nás mohol priviesť k nebezpečným Saracénom. Strach a smrť nás sprevádzali na každom kroku.“
Putovali osamote i vo dvojiciach, ale aj vo veľkých skupinách. V roku 1064 sa z Nemecka vydalo na púť 7 000 pútnikov. Vrátilo sa ich len 2 000.
Zanechávali svoje kariéry, opúšťali milované ženy a deti. Opúšťali svoje biskupstvá, ale aj chalupy. Opúšťali rodnú reč, opúšťali dediny, ktoré nikdy predtým neopustili.
Prečo títo ľudia už celé stáročia opakovane podstupovali tieto nebezpečenstvá, nezodpovedne sa vzdávali svojich istôt a riskovali vlastné životy?
Pre nič.
V Paríži akoby sme ani neboli, ak nevystúpime na Eiffelovu vežu alebo nenavštívime Katedrálu Notre-Dame. V New Yorku sa očakáva, že navštívime Sochu slobody či námestie Times Square. Do Ríma prichádzame obdivovať veľkolepú krásu Baziliky svätého Petra, tajne dúfajúc, že zazrieme Svätého Otca a tí šťastnejší si s ním urobia selfie do smartfónu.
Ale prečo sa chodí do Jeruzalema?
Aby sme nazreli do hrobu a neuvideli tam vôbec nič. Iba prázdno.
Jozef Flávius, židovský historik, píše, že 30 rokov po Ježišovom ukrižovaní v roku 63 vtrhli Rimania na čele s Pompejom do Jeruzalemského chrámu. Bol to on, kto ako prvý vstúpil do svätyne svätých. Chcel tam vidieť Boha, ktorému sa klania tento zvláštny a pre neho nepochopiteľný národ Hebrejov. No nenašiel tam nijakého Boha.
Jurij Gagarin, prvý človek vo vesmíre, možno dúfal, že medzi hviezdami objaví tvár Stvoriteľa.
Namiesto toho našiel ticho. Vákuum. Nekonečný chlad a nič.
Vedci, čo skúmajú hĺbku hmoty, sa pozerajú cez mikroskopy až na dno bytia. No na dne Petriho misiek nachádzajú opäť Nič.
Ak sa rozpráva o pôvode sveta, tvrdia že pred Big-bangom tu nebol žiaden kresťanský Boh ani Aristotelov prvý hýbateľ. Na počiatku bolo nič.
Keby všetci títo kritici náboženstva, fyzici, matematici, astronómovia a generáli aspoň raz navštívili Boží hrob, pochopili by, že my kresťania už dávno vieme to, čo oni považujú za najväčšie objavy civilizácie.
Žijeme v časoch, ktoré nás neúnavne poháňajú napĺňať minúty aj miesta, duše aj dlane. Prázdnota je podozrivá. Ticho sa vníma ako strata. Nevyužitý priestor ako zlyhanie. Neprítomnosť cieľa ako znak vnútornej chudoby. Spoločnosť nás učí, že úspech sa meria hustotou kalendára a vízia ostrosťou kontúr.
A predsa práve v tom, čo je prázdne, tiché a neobsadené, sa začína Božie dianie.
Prázdnota nie je porážkou. Je prípravou. Je otvorenou dlaňou, ktorú ešte nikto nestisol, ale už je pripravená prijať. Kristov hrob je naplnený ničím, a práve preto je naplnením všetkého.
Ako pripomína Simone Weilová: „Milosť vypĺňa prázdny priestor, no môže vojsť len tam, kde je prázdno, ktoré by ju prijalo.“
Prázdnota si vyžaduje odvahu. Je to pokora priznať si, že Boha, ktorého sme hľadali, ktorého sme postavili na oltár, vložili do skúmavky alebo umiestnili kdesi na oblohu, sme možno nahradili len nešikovne obsadeným komparzistom.
A tak mať možnosť nazrieť do Kristovho hrobu stojí za to. Stojí za to predať firmu, odísť od nedokončenej diplomovky, od rozvareného obeda. Vybrať peniaze z dôchodkového sporenia a vydať sa na cestu. Prázdnota tohto jeruzalemského hrobu má dosť priestoru na to, aby sa v nej stratili všetky moje nedokonalé predstavy a túžby; bolesti aj zranenia.
Jedine tento hrob má dosť miesta na to, aby mohol pochovať všetky karikatúry všetkých bohov sveta. A my tak pri pohľade na toto nič môžeme po prvý raz uzrieť všetko.Teda toho, ktorý je všetkým. A tak naberme odvahu vstúpiť do tohto prázdneho hrobu a s Jóbom povedať: „Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo.“
