Veľmi dobre vieme, že jedným z hlavných zdrojov identity židovského národa bol chrám. Po jeho zničení v 6. storočí pred Kristom si postavili druhý. Ten však mal oproti prvému jeden veľký nedostatok: chýbal v ňom Boh. Teda aspoň tak to vnímali Židia.
Pri prvom Šalamúnovom chráme boli svedkami priam mystického úkazu, ako doň zostúpila Pánova sláva (porov. 1 Krn 7,1). Keď postavili druhý chrám, rovnaká udalosť sa už nezopakovala.
A tak Židia čakali, kedy sa to stane, kedy sa medzi nimi znova „ubytuje“ Boh. A aká bola odpoveď Boha? Bola to záhadná veta Pána Ježiša: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Jn 2,19). Ježiš Kristus sám sa stáva živým, chodiacim chrámom.
A presne k tomu pozýva aj nás, svojich učeníkov. Aby sme sa po návšteve chrámov stali živými chrámami Božieho pôsobenia. Pretože presne na to slúžil aj prvý židovský chrám. Kým iné náboženstvá vnímali svoje posvätné miesta ako únik zo sveta, judaizmus ich vnímal práve naopak – ako bránu, cez ktorú do tohto sveta vstupuje Boh.
Preto bol pre nich chrám taký dôležitý. A niečo podobné sa týkalo aj času. Biblia spomína, že prvé zasvätenie sa týkalo práve času – bol to siedmy deň (teda pre Židov sobota), ktorý mal každý Žid zasvätiť Bohu.
Napadla vám niekedy otázka, prečo Boh posvätil práve deň po ukončení celého diela stvorenia? Prečo neposvätil napríklad ten deň, keď stvoril človeka?
Pri hľadaní odpovede ma zaujal jeden pohľad. Podľa neho Pán Boh týmto gestom ukázal svoj zámer – že príde čas, keď bude bývať uprostred svojho ľudu. Sobota bola totiž znamením, že raz príde deň, keď sa Boh ujme vlády na tomto svete.
Siedmy deň preto Židia odložili naozaj všetko, aby sa mohli sústrediť na príchod tohto dňa. Keď sa Boh stane Kráľom a oni budú toho súčasťou ako jeho vyvolený ľud. Sobota bola teda akoby smerovou tabuľou k tomuto veľkému dňu.
A odpoveď Boha? Rovnako ako pri chráme: Ježiš Kristus. Tak ako sa Ježiš nazýva živým chrámom, tak ho môžeme označiť za chodiaci, zosobnený siedmy deň – sabat. Boh prichádza ujať sa vlády nad svetom.
A tu máme jasnú odpoveď na otázku zákonníkov a farizejov: prečo Pán Ježiš sústavne porušuje sobotu? Prečo uzdravuje ľudí v sobotu? Lebo on sám je živou sobotou. On je Bohom, ktorý prišiel bývať medzi nás. On sobotu neporušuje, on sa ňou stáva, on ňou je.
Prečo to teda zákonníci, farizeji a mnohí iní nezbadali?
Písmo uvádza najmenej dva dôvody. Prvým dôvodom bolo a je tvrdé srdce.
A ten druhý spočíval v húštine 613 príkazov a zákazov, ktoré bránili vidieť, prečo to celé vlastne máme robiť. Múr vlastných príkazov a zákazov zatienil výhľad na Zákonodarcu. Stalo sa to, že človek zrazu nevidel tvár Boha, ktorý sa naň pozerá z tých prikázaní s láskou. A preto nevidel ani tvár človeka.
Pán Ježiš to demaskoval a pomenoval úplne presne: Na zvieratkách vám záleží, ale človeka nechávate zomrieť.
Ak je teda Ježiš chodiacim siedmym dňom, čo to znamená pre mňa? Má to jasný dôsledok pre náš život. Vieme ho odčítať zo známeho príbehu z evanjelia, keď Kristus narovnal osemnásť rokov zhrbenú ženu. Ježiš ju narovnal zvláštnym spôsobom – slovom a dotykom, ktorý žena prijíma a chváli Boha.
Všimnime si, ako ju pritom Ježiš oslovuje – Abrahámova dcéra.
Toto je dar Ježiša Krista ako chodiaceho, živého siedmeho dňa.
O čo teda ide v nedeľu? Ide o všetko. Ide o náš vzťah s Bohom ako Otcom. Na toto slúži každá nedeľa. Boh ma chce narovnať, ak ma pritlačil alebo stále tlačí akýkoľvek problém.
Ak som počas týždňa pracoval ako otrok alebo ak som bol otrokom niečoho či niekoho iného…
V nedeľu mi Boh pripomína, že som jeho syn, že som jeho dcéra.
A celé toto uvažovanie má ešte jeden dôležitý následok. Ak je Pán Ježiš zosobneným siedmym dňom, potom to znamená, že chce ísť so mnou. Ako živý a chodiaci siedmy deň chce so mnou prechádzať celým týždňom, aby sa nestalo, že zabudnem, kto vlastne som.
Prajem vám požehnaný týždeň!
