V priebehu minulého týždňa som mala príležitosť zopár dní pracovne pobudnúť v inštitúcii Exeter College Oxfordskej univerzity. Ak by som na základe tejto časovo nepatrnej, no zážitkovo vzácnej skúsenosti mala univerzitné mesto Oxford opísať tromi slovami, boli by to slová „história“, „vzdelanosť“ a „ticho“.
V Oxforde na vás história dýcha z každého rohu. Pri kráčaní mestom môžete nadobudnúť pocit, že sa ocitáte v inej dejinnej epoche. V exteriéri obdivujete impozantnú architektúru gotických katedrál a neoklasicistických budov, ktorá rozpráva príbeh stáročí kultúrneho, intelektuálneho a umeleckého vývoja. V interiéri zase žasnete nad ušľachtilosťou dobového zariadenia v podobe starobylého nábytku, jemných dekorácií a symbolických portrétov osobností významných pre tú ktorú inštitúciu.
Túto statickú minulosť nerušivo prestupuje dynamická súčasnosť. V srdci mesta – v okolí Bodlejanskej knižnice a obchodnej ulice s tržnicou – vládne intenzívny komunikačný a dopravný ruch. Na jednej strane vidíte študentov, ako nad šálkami kávy či čaju s knihami a laptopmi živo diskutujú o plejádach výskumných a spoločenských tém. Na druhej strane pozorujete turistov s bedekermi v rukách, ako sa horúčkovito rozhodujú, ku ktorej z pamätihodností povedú ich kroky v najbližších hodinách.
Úplne odlišné vnemy nadobúdate v priestoroch za hrubými múrmi niektorej z tridsiatich šiestich vzdelávacích inštitúcií univerzity (colleges). Stačí zatiahnuť za sebou masívne drevené dvere a ruch z ulice v momente vystrieda husté ticho vnútorného nádvoria, ktoré iba nevyhnutne prestupujú nehlasné pozdravy vedeckých pracovníkov a personálu.
Pozoruhodné ticho v meste zabezpečujú aj parky, napríklad Univerzitný park, v ktorom je od roku 1992 umiestnená lavička na pamiatku J. R. R. Tolkiena (1892 – 1973), profesora anglosaskej literatúry na Oxforde a autora dobre známych diel Pán prsteňov (1937 – 1949) či Hobit (1937).
Silno prítomná v Oxforde je aj pamiatka na C. S. Lewisa (1898 – 1963), profesora stredovekej a renesančnej anglickej literatúry v Cambridgei a autora diel K jadru kresťanstva (1952), Veľký rozvod neba a pekla (1945) či Kroniky Narnie (1950 – 1956).
Obaja vzdelanci boli členmi neoficiálnej literárnej skupiny Inklings (doslovne „Atramentovci“ či „Tušovci“), ktorej hlavnými znakmi boli písanie a kresťanské učenie.
Písať dobre sa dá naučiť. Písať so skúsenosťou, enormným rozhľadom a myšlienkovou hĺbkou, kriticky a zároveň empaticky, inými slovami výrečne a prívetivo voči ľudskej duši je um, pre ktorý duch človeka musí dozrieť; musí k nemu dorásť.
Navštevovanie prednášok, čítanie a štúdium starších literatúr a jazykov boli základnými podmienkami a primárnym vkladom pre profesijný a osobnostný rast Tolkiena a Lewisa. Ale predovšetkým to bola ich ďalšia práca s prijatým odkazom – zamýšľanie sa nad ním, prehodnocovanie jeho obsahu, extrahovanie podstatného a formulovanie vlastného odkazu. Práve to podnecovalo zušľachťovanie ducha týchto dvoch kresťanských intelektuálov tak, ako ho dnes poznáme z ich diel.
Aj na základe vlastnej skúsenosti si dovolím hádať, že ticho prítomné v oxfordských knižniciach, nádvoriach, parkoch a úzkych uličkách mesta v tomto procese zohralo veľmi dôležitú úlohu. Alebo to možno bolo iné Ticho?
Každý z nás je autorom. Nemusíme pritom písať bestsellery, stačí, že dennodenne vytvárame obsah pre našich najbližších.
Láskavý Bože – Ticho, uč ma zotrvávať v tebe a čerpať z teba, nech som tým, cez ktorého ty hovoríš.
