Od detských čias si v pamäti nesiem známu ilustráciu rozdielu medzi nebom a peklom; určite ju dobre poznáte. V oboch prípadoch je obraz takmer navlas rovnaký – ľudia sedia v kruhu okolo obrovského hrnca s polievkou a v rukách majú dvojmetrové lyžice. Je tu však zásadný rozdiel. Kým v nebi sú všetci sýti, v pekle, naopak, trpí každý hladom.
Prečo, keď majú rovnaké podmienky? Nám deťom to bolo vysvetlené primerane jednoducho: Dvojmetrovú lyžicu si so svojimi krátkymi rukami do úst nevložíš. Čo však môžeš urobiť, je nakŕmiť toho druhého.
Hoci je to len obraz, až taký vzdialený od reality nebude. Mať v srdci nebo znamená myslieť aj na druhého, kým človek, ktorý myslí iba na seba, robí iným – a napokon aj sám sebe – zo života peklo.
Hoci tento detský obraz o nebi a pekle prekryli rokmi zložitejšie obrazy a úvahy, predsa mi v mysli (a niekedy i v rukách) zostala oná dvojmetrová lyžica. Jej plnú váhu pociťujem najmä vtedy, keď si jednoducho neviem pomôcť sám. Sú to chvíle, v ktorých dávam za pravdu myšlienke nemeckého filozofa Josefa Piepera, že človek je odkázaný na to, aby mu niekto iný z času na čas povedal: „Je dobré, že si.“
Inými slovami – tie dvojmetrové lyžice máme v rukách stále. A ak nimi dnes nakŕmime aspoň jedného človeka, nezostaneme hladní ani sami. Len si musíme dávať veľký pozor, aby sme pritom nenačreli do nesprávneho hrnca.
Tá špecialita, na ktorú čakáme všetci, pochádza od najlepšieho „šéfkuchára“ vo vesmíre. Michelinskú hviezdu mu síce oficiálne neudelil nikto, no jeho znamením je dôležitejšia hviezda. Tá sa čochvíľa znova rozsvieti nad Betlehemom, aby zahriala naše skrehnuté srdcia.
