Časť katolíkov uviedli do pomykova nedávne výroky pápeža Františka na adresu rôznorodosti náboženstiev. Niektorí dokonca obvinili hlavu Katolíckej cirkvi z toho, že sa príliš ľahko vzdáva nároku na prístup k plnej pravde, ktorý dokorán otvoril Ježiš Kristus.
Iná skupina reakcií sa zas niesla v duchu potrebných zmien v tejto oblasti. Nárok Katolíckej cirkvi na poznanie plnej pravdy zaváňa podľa nich poriadnou dávkou arogancie. Dnes sa certifikát pravovernosti už nenosí, ide predsa o to, komu čo pristane najlepšie. A to je vonkoncom subjektívne.
Čo nám hovorí spätný pohľad na vývoj tohto „nároku“ Cirkvi? Krátke nazretie do histórie neprehliadne postavu Justína Mučeníka († 165). Práve on sa pokúsil postaviť most medzi vierou kresťanov a religiozitou iných náboženstiev. Nechal sa viesť zásadou, že živý Boh kresťanskej viery ako všemohúci môže pôsobiť a aj pôsobí mimo svojho zmluvnému ľudu Izraela, ako aj mimo spoločenstva Ježišových učeníkov.
Jediný Boh sa skrýva aj za hľadaním filozofov a mudrcov, v temných predtuchách pohanských kňazov a prorokov. Justín používa obraz semien pravdy, ktorý bol rozšírený medzi gréckymi filozofmi. Všade sú tieto semená božskej pravdy, ale úplná pravda sa objavila až v zjavení Krista.
Klement Alexandrijský, narodený okolo roku 140 po Kristovi, je ešte viac ako Justín konfrontovaný s „trhom svetonázorov“, širokou škálou filozofií, mystických hnutí, bizarných mysterióznych kultov typických pre mesto intelektuálov blízko ústia Nílu. Rovnako ako Justín, aj Klement uznáva semienka pravdy v týchto svetonázoroch, no plnosť pravdy nachádza až v zjavení večného Logosu.
Táto vzorka je ukážkou, že raní kresťanskí teológovia vychádzali z prítomnosti plnej pravdy v Ježišovi Kristovi. Tak ako na jeho príchod pripravoval Starý zákon členov vyvoleného národa, tak na jeho príchod pripravovali iné náboženstvá a svetonázory hľadaním pravdy.
O tisícročie neskôr tento pohľad upevňuje a rozvádza aj svätý Tomáš Akvinský svojím učením o milosti, ktorá rozvíja prirodzenosť; vzťah milosti a prirodzenosti, ktorý podľa Tomáša odráža aj vzťah kresťanstva k iným náboženstvám a ukazuje aj rozdiel medzi nimi. Ako je prirodzenosť odkázaná na zdokonalenie milosťou, tak sú aj náboženstvá odkázané na svoje naplnenie v biblickom Zjavení.
Pre posledného scholastika a prvého renesančného mysliteľa Mikuláša Kuzánskeho (1401 – 1464) storočie) je Boh „Stvoriteľom množstva náboženstiev“. V záujme mieru sa pokúša o dialóg medzi náboženstvami, no ešte bez náznaku akéhokoľvek relativizmu.
Ten sa prvýkrát vyslovene objavuje Gottholda Ephraima Lessinga (1729 – 1781); konkrétne ho nájdeme v jeho literárnom pokuse Múdry Nátan. Pre osvietenca Lessinga sú všetky náboženstvá súčasťou Božej veľkej pedagogiky, ktorá sa prejavuje náboženskými skúsenosťami jednotlivcov. Tu teda vidíme po prvýkrát zaznamenaný postoj, ktorý prakticky nevymrel dodnes.
Podľa Lessinga je učenie všetkých náboženstiev súčasne pravdivé aj nepravdivé. Lessing preto túži po takom náboženstve, ktoré prekoná aj nedokonalé kresťanstvo. Hľadá tretie a večné evanjelium, ktoré bude slobodné od špekulatívnych právd a každý bude konať dobro kvôli dobru samému. Čo je však kritériom dobra, to Lessing (respektíve jeho nasledovníci) necháva na posúdení subjektu.
Lessingovu myšlienku dokonalého náboženstva rozvíja neskôr Ernst Troeltsch (1885 – 1923), ktorý platnosť každého náboženstva odvodzuje od toho, nakoľko poznačilo kultúru daného národa. Posledným kritériom je teda kultúra, nie náboženstvo so svojou cestou a vzťahom k Bohu. Tým je nárok na absolútnosť Zjavenia a Pravdy jednoznačne pochovaný.
O pravosti náboženstva rozhoduje podľa Troeltscha výlučne náboženský zážitok jednotlivca. Postoj, ktorý môžeme označiť ako „kultúrny protestantizmus“, respektíve „kultúrne kresťanstvo“ a ku ktorému sa v súčasnosti priznávajú dokonca aj ateisti typu Richarda Dawkinsa (1941). Pohodlne využívam kresťanské vody, ale na ich zdroj sa nepýtam. Pohodlnosť by sa totiž rýchlo skončila. Človek sa ohromene započúva do Bachových Matúšových pašií a je uchvátený umeleckým majstrovstvom, ale ani v najmenšom neverí posolstvu viery, ktoré chce toto majstrovské dielo odovzdať v šate umenia.
Na tieto tendencie odpovedal Druhý vatikánsky koncil najmä známou deklaráciou o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra Aetate. Biblickým základom nanovo formulovaného postoja Cirkvi je prejav svätého apoštola Pavla na Areopágu v Aténach, v ktorom predstavuje „neznámeho Boha“ ako Boha kresťanov. Ukazuje ho ako Stvoriteľa sveta, ktorý dáva dych každému životu, celému stvorenému ľudskému pokoleniu a pred ktorým sú si všetci ľudia v podstate rovní a všetci by mali hľadať Boha, lebo nie je ďaleko od nikoho z nás, „lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (porov. Sk 17,22-34).
Rôzne náboženstvá sú vnímané ako cesty, na ktorých ľudia pri hľadaní Boha očakávajú odpovede na základné problémy tohto života. Pre tieto náboženstvá však platí, že žiadne z nich nedokáže odhaliť tajomstvo Boha, ale že všetky svedčia o tom, ako ho človek hľadá. Nostra Aetate vychádza zo základu, že kresťanstvo ako náboženstvo založené samotným vteleným Božím Synom nie je rovnocenné so žiadnym iným náboženstvom, pokiaľ ide o odpovede, ktoré dáva na existenčné otázky ľudstva.
V inom koncilovom dokumente – Konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium – nie sú nekresťania vylúčení z večnej spásy, lebo všetko dobré a pravdivé u nich sa považuje za „prípravu na evanjelium a za dar Toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal napokon život“ (porov. čl.16). Súčasne však zostáva nesporné, že všetka spása pochádza výlučne od Neho – Boha, o ktorom kresťanská viera hovorí, že je Trojjediný a že jeden z Najsvätejšej Trojice sa stal človekom a zdieľal náš údel smrti, aby nám mohol dať večný život. Zbožný hinduista, ako aj bohabojný moslim, budhistický mních, ktorý sa zrieka pominuteľného sveta a vyznávač prírodného náboženstva, ktorý uctieva svojho Boha v javoch stvorenia, tí všetci dosiahnu večný život, pretože aj pre nich sa narodil Kristus, zomrel na kríži a tým porazil smrť.
Toto nie je arogantný nárok kresťanstva. Je to presvedčenie, ktoré je vlastné takmer každému náboženstvu. Snaha o zisk lacnej etikety náboženskej tolerancie často vedie k synkretizmu, ktorý napája prúd relatívneho subjektivizmu.
Veď my kresťania na tom nie sme najhoršie. Skôr naopak. Aká je naša ponuka? Boh, ktorý nestojí nad týmto svetom ako neosobný, slepo vládnuci božský princíp osudu vzdialený od osudov ľudí, ale ktorý dáva život a existenciu všetkému, čo existuje. Boh, ktorý s ľuďmi uzatvára priateľstvá a zmluvy. Boh, ktorý posiela svojho vlastného Syna, dáva tohto Syna na smrť, aby ľudia mali život. Boh, ktorý sľubuje stálu podporu a reálne posiela svojho Svätého Ducha ako pomocníka a Utešiteľa. Boh, ktorý sľubuje každému, kto ho hľadá, plnú účasť na svojom živote.
Takého Boha možno nájsť len v jednom medzi všetkými náboženstvami – v kresťanstve. Žiadny iný Boh nie je väčší vo svojom ponížení – v ukrižovanom Synovi, žiadny iný Boh nie je milujúci ako Ten, ktorý sa dáva vo svojom Synovi a otvára svoj život pre všetkých ľudí.
Toto nemá nič spoločné s aroganciou. Je to maximálna hrdosť pri všetkej skromnosti.
