Teraz, keď si pripomíname 800 rokov od odchodu na večnosť svätého Františka z Assisi, do popredia sa dostávajú rôzne aspekty života tohto stredovekého svätca.
Zdôrazňuje sa jeho „bláznivosť“ pre Krista, jeho svätá chudoba, jeho láska k celému stvorenstvu. Deti milujú rozprávania o tom, ako svätý František karhá zlého vlka z Gubbia alebo keď káže v prírode a vtáčiky vďačne počúvajú jeho ľúbezný hlas, ktorým chváli Stvoriteľa.
Na svetlo sveta sa dostávajú františkánske pramene – obrovské a cenné dielo, ktoré mapuje svätého Františka z Assisi vo všetkých aspektoch jeho života. Pútnici sa dokonca môžu priblížiť k relikviám svätca, uctiť si ich; kostrové ostatky sa po ôsmich storočiach dostávajú na svetlo a lákajú do Assisi státisíce pútnikov.
Jedna zásadná vec sa však spomína len minimálne. Nie že by nebola zaujímavá – práve naopak. Je veľmi zaujímavá, no prináša viac otázok než odpovedí.
Úzko súvisí s fenoménom, ktorý sa nazýva kríza otcovstva. Ak siaha až do stredoveku, možno usudzovať, že otcovstvo bolo vždy v kríze a idealistické „nakúkanie“ do dávnych čias je len zbožným prianím ľudí, ktorí túžia počuť, že niekedy – veľmi dávno, pradávno – bolo všetko v poriadku.
Už zo vzťahu svätého Františka z Assisi k jeho otcovi vidno, že mnohé veci neboli v poriadku. Tu vyvstáva viacero otázok, ktoré sa týkajú povahy tohto zvláštneho vzťahu.
Hľadal som v dostupnej literatúre zmienky o tomto Františkovom fenoméne, no uspokojivých odpovedí je málo. Najinšpiratívnejšie o tom píše americký teológ františkán Richard Rohr v knihe Stať sa múdrym mužom.
Rohr sa vydal na cestu nasledovania Pána Ježiša Krista v šľapajach svätého Františka z Assisi. Pozná tohto talianskeho svätca, ktorý radikálnou chudobou prežiaril temno stredoveku. Píše o tom takto:
František v sebe istotne nosil pocit viny za svoje dramatické a teatrálne odmietnutie otca pred rokmi na námestí uprostred mesta. Nepochybne si bol vedomý toho, že v tom bolo ešte mnoho z jeho vlastného ega, keď vo svojom mladíckom nadšení a hľadaní nebeského Otca verejne strápnil a zahanbil svojho vlastného otca.
Zrelý svätec by niečo také nikdy neurobil. František už bol zrelší, no nemohol dať do poriadku tento úplne prerušený vzťah. V každom prípade ho pokračujúce odmietanie zo strany otca zraňovalo natoľko, že si vždy vzal žobráka z ulice, aby ho sprevádzal, aby kráčal po jeho boku a chránil jeho dušu. Vysvetlil mu: „Keď mi začne môj otec dohovárať a bude o mne zle hovoriť, budem to s bolesťou počúvať len jedným uchom. Vtedy, prosím, kráčaj po mojom boku a šepkaj mi do druhého ucha slová o Božej láske: ‚František, ty si môj milovaný syn, si synom neba a Božím synom.‘ Opakuj to, prosím, stále dokola, aby som tomu znovu uveril.“
To jediné chránilo Františka pred zatrpknutosťou a smútkom, ktoré mu spôsobovalo otcovo odmietanie.
Rohr ďalej poznamenáva, že znalci svätého Františka doposiaľ nenašli jedinú zmienku či náznak toho, že by došlo k verejnému uzmiereniu tohto vzťahu. Dodáva, že možno práve preto svätca z Assisi na celom svete tak veľmi milujú a obdivujú – lebo bol obyčajný, ľudský, hlboko zranený a málo „ošetrovaný“, rovnako ako my všetci.
Nemáme teda žiadne odpovede. Máme iba ďalšie a ďalšie otázky…
