Priatelia, minule som bol v zoo. Je to podivuhodné miesto, až som zabudol, ako to tam vyzerá. Každá zoo má svoje vyžarovanie. Niektoré sú ako trestanecké tábory pre zvieratá – pre tvory, ktoré sa ničím neprevinili. Iné sú sympatickejšie, sú to otvorené knihy biológie. Tie mám rád. V jednej takej som si vykračoval, prešiel som poza šachorinu a hľa – skoro som odpadol. Za šachorinou bolo päť pelikánov.
Pelikána som predtým jakživ naživo nevidel. Pánabeka, to vám je tvor! Nádherný a majestátny. Pelikány sa ma nezľakli, iba sa tak zamrvili, ako chlapci, keď si ukazujú nejakú vzácnosť a hlavu medzi nich strčí dospelák.
Pelikány boli v dobrej nálade, aspoň tak sa zdali. Boli také obrovské, že som mal chuť ich objať – reku: poďte sem, vy podivuhodné stvorenia. Pštrosa by som neobjímal, ale pelikán je sympaťák.
Tak sa mi to spojilo – všetko, čo som o pelikánoch dovtedy iba čítal. Možno viete, možno nie: pelikán bol dlhé stáročia symbolom kresťanstva a Krista. Dokonca aj svätý Tomáš Akvinský v eucharistickej hymne oslovuje Krista slovami „milosrdný pelikán“. A Tomáš Akvinský bol príčetný chlap, žiadny pobehaj. Intelektuál, svätec, líder.
Keď vstúpime do starého kostola, najmä do gotického chrámu, môžeme naraziť na výjavy, ktoré dnešnému človeku už nie sú zrozumiteľné. Medzi nimi sa objavujú aj zvieratá: pelikán, lev, býk či orol. Nejde o náhodnú výzdobu, že maliar nevedel, čo nakresliť, a tak načmáral pelikána alebo býka. Tieto obrazy hovorili o Bohu. Keď stredoveký človek vošiel do chrámu, vedel o namaľovanom pelikánovi podstatne viac ako my.
Pelikán patril k najsilnejším kresťanským symbolom stredoveku. Podľa vtedajšej tradície si v čase núdze rozďobe vlastnú hruď a svojou krvou oživuje alebo živí mláďatá. Hoci dnes vieme, že ide o legendu, pre kresťanskú predstavivosť mal tento obraz hlboký význam. Pelikán sa stal obrazom Krista, ktorý sa úplne daruje, dáva svoje telo a krv, aby sme mali život. Preto bol spájaný najmä s Eucharistiou.
Pelikána nachádzame na oltároch, na kalichoch, v iluminovaných rukopisoch i na stenách starých chrámov.
Zaujímavé je, že aj skutočný život pelikánov mohol prispieť k vzniku tejto symboliky. Pelikány patria medzi najväčšie lietajúce vtáky sveta – ich rozpätie krídel dosahuje až tri a pol metra. Takže sa niet čo diviť, že ma tak uhranuli.
Pelikán chytí rybu aj s vodou, vodu vypustí cez vak, ktorý má na zobáku, a rybu prehltne. Keď kŕmi mláďatá, tento obraz mohol prispieť k predstave, že si trhá telo a rozdáva ho svojim potomkom.
Pelikány sú však takí machri, že niekde za horizontom, v exotických krajinách, pomáhajú ľuďom pri love rýb. Dostávajú za to svoju porciu rybiek. Nie je to perfektné, taký tvor?!
Pelikán postupom času z kresťanského povedomia mizol. Čím viac biologických faktov ľudia o pelikánoch poznali, tým menej im bolo blízke metaforické zobrazenie pelikána ako Krista.
Korunu pelikánovi v kresťanstve zasadila reformácia, ktorá vysvetľovala Eucharistiu inak ako katolíci. Keďže pelikán bol jej symbolom, putoval postupne do zabudnutia. Taký je jeho príbeh…
Spomínal som vám však aj iné zvery – leva, býka či orla – a medzi nimi je aj tvor nebeský: anjel. Ide o takzvaný tetramorf. Orol sa spája s evanjelistom Jánom. Vyjadruje hĺbku a vznešenosť jeho evanjelia. Lev je symbolom Marka – značí odvahu a hlas volajúceho na púšti. Býk patrí svätému Lukášovi a poukazuje na obetu a kňazstvo. No a anjel je spätý s evanjelistom Matúšom a pripomína Ježišovo človečenstvo.
Na rozdiel od pelikána lev, býk, orol a anjel v kresťanskej symbolike prežili, pretože nie sú založené na legende, ale na Písme – u proroka Ezechiela a v Zjavení svätého Jána.
Napriek tomu, že o pelikánoch dnes vieme takmer všetko a z kresťanského povedomia vyprchali, sú to nádherné Božie stvorenia. Človek si tak povie, aký perfektný je Boh, keď tvorí takéto tvory.
Tento text je vlastne vďakou za pelikány.
