Niekde medzi kamennými stenami hrobu a dotykom Tomášovej ruky sa odohrala najväčšia dráma dejín. Nevideli ju davy, nezachytili ju kamery, a predsa zmenila svet: Ježiš vstal z mŕtvych. Ale vstal telesne, alebo len duchovne? Táto otázka nie je len teologická alebo historická. Je existenciálna. Týka sa života tvojho a môjho.
Kresťanská viera sa nezrodila z prázdnej obrazotvornosti ani z túžby po nesmrteľnosti. Zrodila sa z niečoho tak prekvapivého, že tomu spočiatku neverili ani tí, ktorí to zažili. Evanjeliá nám zachytávajú učeníkov nie ako hrdinov viery, ale ako zmätených, zdesených, pochybujúcich. Keď ženy oznámili, že hrob je prázdny, apoštoli neverili. Keď sa im Ježiš zjavil, mysleli si, že vidia ducha. Kto by sa im čudoval? Smrť je predsa koniec.
V tejto chvíli sa otvára priestor pre tajomstvo. Ježiš vstal. A nielen ako duch, nielen ako idea alebo spomienka. Vstal v tele. S telom. Nie je to žiadna metafora. Nejde o symbol ani o psychologické zmŕtvychvstanie z vlastného egoizmu a nie je to ani pomôcka, ako sa zbaviť strachu z vlastnej smrti.
Pavol píše v Prvom liste Korinťanom, že ak Kristus nevstal, márna je naša viera. Čo tým chcel povedať? Nielen to, že bez zmŕtvychvstania by kresťanstvo nemalo zmysel, ale aj to, že bez telesného zmŕtvychvstania by smrť zostala víťazom. A smrť nemá zostať víťazom.
Často počuť námietku, že Pavol hovorí o „duchovnom tele“; akoby tým myslel nejakú éterickú bytosť. No grécke slová, ktoré používa, nehovoria o substancii, ale o tom, čo telo oživuje a riadi. Telo duchovné nie je telo nehmotné, ale telo preniknuté Duchom Svätým, oživené Božou mocou. Podobne ako keď povieme, že niekto je duchovný človek, nemyslíme tým, že nie je z mäsa a kostí.
A tak sa zrazu pred nami vynára niečo nádherné. Premena. Telo, ktoré bolo podrobené bolesti, utrpeniu a smrti, je vzkriesené nie ako niečo iné, ale ako ono samo, len iné v podstate. Telo, ktoré sa seje, vstáva. To, čo padlo do zeme, je vzkriesené. Pavol to prirovnáva k semenu, ktoré sa sadí do pôdy nie preto, aby zmizlo, ale aby sa stalo niečím viac. Novým, ale stále tým istým.
Lukáš vo svojom evanjeliu zaznamenáva, že keď sa učeníci zľakli pri Ježišovom zjavení, mysleli si, že vidia ducha. A on ich vyviedol z omylu: „Dotknite sa ma a presvedčte sa. Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ (24,39) Ježiš nie je len predstava. Je prítomný. Je hmatateľný. Je živý.
A hrob? Hrob je prázdny. Nie je to len teologická fráza. Je to historický fakt, ktorý vtedy znepokojil aj tých, čo ho chceli umlčať. Telo bolo preč. Niektorí tvrdili, že ho niekto ukradol. Ale prečo by niekto zomrel za lož? Prečo by Peter, Pavol, Tomáš a mnohí iní položili život za niečo, o čom vedeli, že nie je pravda?
A hoci Ježišovo telo bolo to isté, bolo aj iné. Mohol sa zjaviť prejdúc cez zatvorené dvere. Mohol im zmiznúť očí. No stále mal rany. Stále jedol. Stále bol „on“, nie niekto iný. Toto je základ kresťanskej nádeje: že Boh sa nehanbí za telo. Že telo nie je len obal, ale súčasť toho, kým sme. A že jedného dňa aj naše úbohé telá budú premenené podľa podoby jeho osláveného tela.
Kresťanstvo nie je gnosticizmus. Nepohŕda telom. Nevidí v hmote väzenie. Práve naopak, vďaka vteleniu a vzkrieseniu je všetko Božie stvorenie znovu potvrdené ako dobré. Naše telá sú chrámom Ducha Svätého. A keď Boh vzkriesil Ježiša, neodhodil jeho telo ako niečo nepotrebné. Premenil ho. Zosilnil ho. Oslávil ho. Otázka, či Ježiš Kristus vstal iba duchovne, teda neobstojí.
Možno by bola správnejšia otázka, čo je vôbec to naše telo. A či nie je oveľa viac ako len zhluk bielkovín a sacharidov. Či nie je protipól tela a ducha iba falošnou dilemou.
