Drahí čitatelia, záver školského roka prináša pre mnohých žiakov i rodičov chvíle bilancovania. Vysvedčenie je odrazom celoročnej snahy, no zároveň aj čímsi, čo môže priniesť radosť alebo napätie. Tento rok však posledný deň školy pripadol na významný sviatok, ktorý vnáša do našich hodnotení oveľa hlbší rozmer – duchovný. Obzrime sa spoločne za týmto dňom.
V liturgických čítaniach znie silné evanjeliové posolstvo: „Ježiš neprišiel na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.“ A práve toto je zvesť, ktorú by sme si mali pripomínať vždy, keď máme pocit, že sme „zlyhali“ – v škole, v rodine či vo viere. Kým vysvedčenia ukazujú známky za vedomosti, Boh sa pozerá na naše srdce.
Často sa vo výchove stretávame s frázami ako: „Nerob to, Ježiško sa nahnevá,“ alebo „Nebudeš dobrý, nepôjdeš do neba.“ Ale práve sviatok Božského Srdca nám nastavuje zrkadlo: Ježiš nie je učiteľ, ktorý čaká len na chybu, aby nás potrestal. On je Spasiteľ, ktorý prišiel preto, že sme zranení, slabí, hriešni – a potrebuje nás zachrániť, lebo nás miluje a nevie inak.
Ak by sme dnes dostávali duchovné vysvedčenie, možno by neobsahovalo samé jednotky. No dôležité je, že Boh sa na nás nepozerá cez známky. Neposudzuje nás podľa dokonalosti, ale podľa túžby milovať a nechať sa milovať. Jednotku z viery môžeme získať vždy, keď uveríme, že Božia láska je väčšia než náš hriech.
Tak ako deti pred časom s radosťou (alebo obavami) preberali svoje vysvedčenia, prijmime aj my dnes, ten najväčší dar – istotu, že Boh nás neodsudzuje, ale neustále volá k spáse. To je tá najväčšia jednotka, najsilnejšia známka, ktorú môžeme dostať.
