Reportáž o mystériu zvanom Assisi a svedectvo rehoľnej sestry Martinky
„Assisi je nepochybne najtichšie miesto sveta a jeho obyvatelia sú iste najtichší ľudia tejto zeme. Počas svojho niekoľkotýždňového pobytu nepočuli sme ani jediný raz hlučnejší rozhovor na ulici, doma alebo v reštaurácii.
Obyvatelia Assisi nám pripadajú ako jeden z akordov ticha, ktoré korunuje tón zvonov zvolávajúcich na Anjel Pána,“ prekvapí svojimi riadkami z Assisi Roman Brandstaetter (1906 – 1987), poľský spisovateľ, konvertita z judaizmu s pohnutým osudom, ktorý pôsobil aj ako poľský kultúrny atašé v Ríme. Súčasný návštevník tohto podmanivého miesta si konfrontuje jeho slová zaznamenané v pozoruhodných esejach jeho knihy Umbrijské kroniky, vydaných ešte v roku 1959, so súčasnou podobou a atmosférou Assisi.
Brandstaetter nazval Assisi vo svojej dobe maličkým mestečkom „ležiacim na hranici zeme a neba“. Malebným historickým mestečkom Umbrie zostáva stále, počet jeho návštevníkov a pútnikov však od spisovateľových čias rapídne narástol. Leží asi 20 kilometrov východne od Perugie na pomerne strmom juhozápadnom svahu vrchu Monte Subasio (1 290 m n. m.). Nad mestom sa nachádza skala, na vrcholku ktorej sú zvyšky stredovekého hradu Rocca Maggiore.
Na námestí Piazza del Commune, bývalom rímskom fóre, stojí Kostol Santa Maria sopra Minerva, ktorého priečelie so šiestimi stĺpmi sa zachovalo z pôvodného chrámu bohyne Minervy. Necelých 300 metrov chôdze ho oddeľuje od Katedrály San Rufino, kde bol v roku 1197 pokrstený budúci cisár Svätej ríše rímskej Fridrich II. (1220 – 1250), jeden z najmocnejších panovníkov svojej doby.
O ňom však dnes vie už len málokto, zato povesť dvoch slávnych rodákov z Assisi Giovanniho Battistu Bernardoneho a Chiary Di Offreduccio degli Scifi e di Bernardino e Ortolana, rovnako pokrstených v katedrále mesta (1182, resp. 1193), pretrvala dodnes a „zatočila“ dejinami nielen ich rodného mesta, ale celého sveta. Čitateľ istotne uhádne, že reč je o svätom Františkovi a svätej Kláre, zakladateľoch starobylých rehoľných rádov.
Podmanivé Assisi stále pôsobí ako tajomstvo
Františkova láska k stvorenstvu, chudobe a nefalšovaný záujem o núdznych i horlivosť o obnovu Cirkvi zvnútra ho aj v našich časoch robia jedným z duchovne najpríťažlivejších a najobľúbenejších svätých. Zo zápiskov spisovateľa Brandstaettera je evidentné, čo na miestach, kde svätec žil, najviac zasiahlo jeho: „Ticho je obsahom Assisi a jeho duchovnou architektúrou. Je vytesané z gotického kameňa. Má tvar chrámov a ľudí. Napĺňa všetky námestia, ulice i domy. Ťažko určiť, či ticho vládlo v Assisi už pred príchodom svätého Františka, alebo či ho až on vymyslel, stvoril a vytesal na obraz a podobu svojej duše. Assiské zvony ticho nerušia. Samy sú tichom.“
Ďalej píše, ako sa tu denne za svitania dovršuje najkrajšie mystérium dňa – nanebovzatie Assisi: obyvatelia „mlčky, po špičkách kráčajú ulicami… a Assisi sa vznáša nad zemou ako serafín… gregoriánske chorály stúpajúce tichou melódiou z neďalekého Kostola svätého Damiána pomáhajú Assisi, aby sa odpútalo od zeme. Hmla vonia kadidlom. Ľudia, ktorí kostol navštevujú, sú smutní a zamyslení. Vedia totiž, že za hranicami Umbrie leží svet zločinu a zla…“
Urobím malý prestrih v pamäti a pri spomienke na našu púť do Assisi si oživujem slová kázne pátra Remigiusza z bratislavského františkánskeho kostola: „František nie je len svätcom z obrazu. Bol to človek, ktorý plakal s plačúcimi, radoval sa s radujúcimi, trpel s trpiacimi. Objímal malomocných. Je dojímavé, že tento svätec aj dnes po 800 rokoch dokáže rozplakať ľudské srdce… Slzy môžu povedať niekedy viac ako tisíc slov…“
Každý, kto navštívi Assisi, túži vidieť Baziliku svätého Františka, ktorej základy položili v roku 1228. Pozostáva z horného (ranogotického) a dolného (románskeho) kostola, kde sa v krypte nachádzajú telesné ostatky svätého Františka, okolo ktorého sú pochovaní jeho štyria spolubratia. Steny baziliky sú bohato vyzdobené freskami od slávneho Giotta, ale aj od Cimabueho, Pietra Lorenzettiho a Simone Martiniho. Nečudo, že od roku 2000 je bazilika i ďalšie stavby spojené s ranou históriou františkánov a klarisiek klenotom kultúrneho Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Silným zážitkom z tejto baziliky bol pre nás pobyt na mieste, kde je uložené svätcovo telo, predmet úcty každého, kto sem zavíta. Mali sme možnosť vhodiť do neďalekej schránky v krypte svoje úmysly a prosby.
Porciunkula stále priťahuje pútnikov
Františkovým najmilším miestom, ako sa dozvedáme od sprievodcu na juhozápadnom úpätí assiského vrchu, bola kaplnka či malý kostolík zvaný Porciunkula, nad ktorým v 16. a 17. storočí vyrástla súčasná Bazilika Santa Maria degli Angeli.
Členovia františkánskych reholí miesto nazývajú „Matka nášho rádu“. Vstupujeme sem s bázňou, pripomínajúc si dejiny: František okrem Kostola svätého Damiána a Kostola svätého Petra obnovil aj tento kostolík, dnes známy medzi pútnikmi skrz tzv. porciunkulové odpustky, ktoré sa tradične udeľujú 2. augusta návštevou kostola alebo iných františkánskych chrámov a splnením niekoľkých podmienok, ktoré súvisia s pamiatkou svätého Františka z Assisi.
Slovom „Porciunkula“ – „malý kúsok zeme“ – ľudia nazývali spomínané miesto oddávna. Skromný kostolík na ňom vznikol ešte v roku 576. František sa pri ňom od roku 1206 zdržiaval so svojimi prvými spoločníkmi a postupne ho opravoval. Stelesňoval im hlavnú myšlienku povolania menších bratov – byť menšími, malými.
Keď v roku 1209 pápež Inocent III. schválil Františkovi a jeho prvým spoločníkom ich spôsob života, čím Cirkev uznala, že nie sú kacírmi, začal sa postupný rozvoj charizmatického spoločenstva, ktoré spelo do podoby rehoľného rádu.
Krátko nato požiadal František benediktínskych mníchov z hory Subiaco, ktorým kostolík „Porciunkula“ patril, aby mu dovolili urobiť z neho duchovné centrum spoločenstva. Benediktíni boli ochotní kostolík nezištne darovať, no František principiálne nechcel, aby bratia na tejto zemi niečo vlastnili. Dohodol sa teda s mníchmi, že kostol menším bratom prenajmú, za čo sa im oni každý rok odplatia košíkom rýb.
František veľmi odporúčal bratom, aby mali toto miesto v osobitnej úcte – ako miesto zrkadla pokory a chudoby rádu. Ešte za života im hovorieval: „Synovia moji, dbajte, aby ste toto miesto nikdy neopustili. Keby vás z neho vyhnali jednou stranou, vráťte sa druhou stranou, lebo toto miesto je skutočne sväté, je Božím príbytkom.“
Sám umrel v jeho blízkosti. Pokladajúc ho za otvorenú bránu do neba, želal si, aby ho tesne pred smrťou priniesli až sem. V noci z 3. na 4. októbra 1226 odišiel k Bohu v skromnosti a chudobe v kruhu bratov, ležiac na holej zemi len pár krokov od Porciunkuly. Miesto jeho skonu pripomína dnes tzv. kaplnka tranzitu zriadená v monumentálnej bazilike, ktorá „prikryla“ starý pôvodný kostolík a jeho okolie.
Prvý muž obdarený Kristovými ranami
Kňaz, ktorý našu pútnickú skupinu sprevádzal, nám na Nádvorí ruží pri Bazilike Panny Márie Anjelskej pripomenul, že na tomto mieste svätý František cítil mimoriadnu prítomnosť anjelov, a spomenul slzy svätca nad Pánovým utrpením a jeho známy výrok: „Láska nie je opätovaná (milovaná).“
Sprievodkyňa Janka Jánošová doplnila: „V blízkosti Porciunkuly stáli kedysi malé chatrče, kde žili rádoví bratia svätého Františka, keďže nechceli vlastniť žiaden majetok. Miestni obyvatelia, ktorí ich mali radi, sa rozhodli, že im postavia dom. Keď však František prišiel a videl dom so škridlami, nesúhlasil s bývaním, ktoré odporuje chudobe, a s bratmi začali škridly zhadzovať. Po tom, čo ich upozornili, že ide o majetok mesta, od zničenia domu upustili. Pozostatky jeho múrov sú dnes v krypte chrámu vedno s rôznymi oltárikmi s výjavmi zo svätcovho života.“
Doputovali sme sa aj na miesto, kde pôvodne stál rodný dom svätého Františka, krstným menom Jána Krstiteľa, ktorého francúzska matka pochádzala z Provensálska. Svätec mal s ňou veľmi nežný vzťah. „Jeho otec ho preto žartovne volal ‚Francesco‘ – malý Francúzik,“ ozrejmila nám naša sprievodkyňa a pokračovala: „Toto je nové námestie, je tu novodobé súsošie rodičov svätého Františka. Jeho mama drží v rukách symbolicky okovy, ktorými ho otec zviazal, keď zistil, že mu ukradol balíky drahých látok.
Tento kostolík tu kedysi teda vôbec nestál. Bol tu dom a vzadu obchod rodičov. V tomto kostolíku sa nachádza aj akoby malá cela, respektíve okno do cely, kam uvrhol Františka otec za krádež drahých látok,“ objasňuje nám sprievodkyňa miesta, kam nás zaviedla. Ukazuje nám aj tie časti, kde mali rodičia svätého Františka predajňu látok. Nechýbajú ani vitráže s výjavmi z jeho života, ani povestný obraz Františkovho stretnutia s malomocným, pri ktorom chorého pobozkal a vyobjímal. Práve tento okamih bol jedným zo zlomov v jeho živote.
Sprevádzajúci kňaz nám pripomenul, že svätý František bol prvý muž v dejinách Cirkvi, o ktorom vieme, že nosil na svojom tele Ježišove znaky – stigmy; dostal ich dva roky pred smrťou na vrchu La Verna v Toskánsku. Vzápätí však dodal: „… aj keď svätý Pavol píše, že nesie na sebe Ježišove znaky a niektorí teológovia nevylučujú, že aj on mohol mať stigmy.“
V Assisi a jeho okolí je čo obdivovať. Kto sa túži napiť z tejto spirituality, pochopiť ju, objaviť jej základy, tu nájde mnohé odpovede. Zatúži spoznať aj už spomenutý Kostol svätého Damiána – prvý z troch kostolíkov (neskôr sídlo klarisiek), ktoré František vlastnoručne opravoval po tom, čo sa mu práve tu prihovoril ukrižovaný Ježiš z kríža: „František, oprav môj dom, lebo sa rúca.“ On si spočiatku myslel, že Pán ho pozýva opravovať zanedbané a poškodené chrámy, až trochu neskôr pochopil, že povolanie „opraviť Boží dom“ bolo pozvaním k obnove Cirkvi.
Nedá sa obísť ani Rivotorto, miesto prvej komunity menších bratov na východ od Santa Maria degli Angeli, kde sa istý čas starali o malomocných. Eremo delle Carceri nad mestom je zas spomienkou na obdobie, keď sa prví bratia uchýlili do pustovničiek v lesoch, aby tam v tichu a samote čerpali silu a milosť pre apoštolát a kázanie.
Pozdrav a prekvapenie od svätého Františka
Iba pred niekoľkými mesiacmi som v Bratislave spoznala rehoľnú sestru Martinku Staňovú, ktorá patrí medzi Kanonisky svätého Augustína rehole Notre Dame. V duchu ma vrátila na miesta spojené so svätým Františkom, keď mi vyrozprávala svedectvo o tom, ako svätec vypočul jej naliehavú prosbu, ktorú mu odovzdala počas púte Po stopách svätého Františka. Dostala ju pred jedenástimi rokmi ako darček od rodičov a sestry k svojmu 35-ročnému jubileu.
„Z pobytu v Assisi mám viacero nezabudnuteľných zážitkov,“ prenesie sa v mysli do Talianska a rozbaľuje spomienky. „V novembri 2014 som mala vôbec prvýkrát milosť osobne navštíviť svojho najobľúbenejšieho svätca – hneď po svätej Terézii z Lisieux – ešte z mojich detských rokov. Navštívili sme množstvo miest, kde žil a pôsobil, no najviac ma zasiahlo Greccio, kde v skalnej jaskyni na vysokom skalnom zráze postavil prvé jasličky.
A práve tam sa Boh oslávil zázrakom v mojom živote na príhovor svätého Františka. Keď sme prišli do jednej z mnohých miestností, stáli v nej kachle. Kňaz nám v nej prerozprával príbeh o tom, ako tam Františkovi liečili oči. (Keď bol totiž oslabený maláriou, mal problémy aj so zápalmi očí – pozn. aut.) Potom sme mohli na tomto mieste napísať vlastné prosby či úmysly a vhodiť ich do tých kachlí.
Keďže šesť mesiacov pred púťou mi diagnostikovali neliečiteľné, neriešiteľné ochorenie oka, napísala som tam pár slov, vyznanie s prosbou o pomoc v znení: ‚Milý František, nevidím na pravé oko a je to vraj po ľudsky nevyliečiteľné… Ďakujem. Tvoja malá sestrička. Ahoj.‘
Keď sme prišli domov z púte, o desať dní som šla na termínovanú kontrolu u lekárky. Lekárka mi po vyšetrení hovorí: ‚Andela vášho, a čo ste robili?!‘ Nevedela som, čo sa deje, čo tým myslí, tak som sa spýtala, prečo taká zvláštna otázka. Povedala mi, že po ochorení oka nie je ani stopa, že je bezpredmetné, aby som tam musela chodiť.
A čo som jej povedala ja? ‚Povedali ste mi, že moje ochorenie je nevyliečiteľné, tak som sa mohla jedine modliť. Pred desiatimi dňami som sa vrátila z Assisi, napísala som prosbu svätému Františkovi práve na mieste, kde mu liečili oči.‘ Lekárka skonštatovala: ‚Je to zázrak.‘ Odvtedy na očné kontroly nechodím. A už jedenásty rok sa modlím za každého, kto mi spomenie, že má problémy s očami, a poukazujem na mocného orodovníka, nech sa na neho obrátia aj oni.
V deň sviatku svätého Františka som počas svätej omše a svätého prijímania zvlášť myslela v modlitbách na každého, kto má problémy s očami a kto bude kedykoľvek čítať tieto riadky,“ dodala sestra Martinka. Doplnila, že kto by jej neveril, lekárske nálezy sú zachované v jednej z bratislavských nemocníc a tiež nezávisle od toho aj v istej špecializovanej očnej klinike v Bratislave.
Návraty k Assisi
Pravdu má Roman Brandstaetter, keď tvrdí, že byť v Assisi iba raz nestačí. Ako napísal, kto aspoň raz počul hlahol tamojších zvonov, nikdy naň nezabudne a ponesie si ho v sebe až do posledného dychu života. A pravdu má, keď píše, že „Assisi neleží na bojisku Európy“, a predsa tu František dodnes nenásilne bojuje o každú dušu, ktorá sem zavíta. „Buď požehnané, sväté mesto. Skrz teba bude mnoho duší spasených, mnoho sluhov Božích bude v tebe bývať a mnoho tvojich synov bude vyvolených pre večný život,“ voláme spolu so spisovateľom.
Odchádzajúc z pôvabného Assisi, pýtam som sa niektorých slovenských pútnikov na ich dojmy a postrehy. Priateľka Martuška Húsková prehovorí: „Považujem za úžasný dar, že sme mohli na tomto mieste sláviť svätú omšu v priestoroch, kde svätý František zakladal svoj rád. Dostali sme k tomu aj skvelý výklad. Zanechá to v človeku nielen hlboké dojmy, ale zasahuje to až do najhlbšieho vnútra.“
Žiada sa mi zakončiť Františkovým odkazom, aktuálnym aj pre túto našu dobu napáchnutú vojnou, ktorý som našla v Umbrijských kronikách:
Buď pochválený, Pane,
za tých, ktorí odpúšťajú nepriateľom
pre lásku k tebe
a trpia protivenstvá a prenasledovanie.
Požehnanie tým, ktorí zotrvávajú v pokoji a v pravde,
lebo skrze teba, Najvyšší,
dosiahnu korunu.
