Riaď sa srdcom!“ Často počúvame radu, ktorá nás má viesť v rozhodujúcich okamihoch života, keď sa ocitáme na rázcestí našich životných ciest. Zvažujeme rozhodnutie, pochybujeme a nevieme si rady, ktorou cestou sa vydať. Ak je v stávke naša budúcnosť, risk je veľký. „Počúvaj svoje srdce!“ znejú hlasy motivujúcich spíkrov, priateľov a známych.
Dá sa však spoľahnúť na srdce ako na kormidlo životom? Nie je srdce nestále a v rozpore s rozumom? Dobre poznáme zamilovaných ľudí, čo urobia mnoho nerozvážnych rozhodnutí, ktoré neskôr ľutujú. Všetci poznáme, keď sa naše srdce naplní nejakou túžbou, my jeho túžbu počúvneme a vydáme sa cestou srdca. Prejde pár dní, srdce vychladne a my zrazu zistíme, že sa ocitáme na mieste, kde sme nikdy nechceli byť.
„Počúvať srdce nikdy nie je bez nebezpečia,“ znie z opačného tábora. Srdce je nestále, raz ťa vedie tam, raz inam. Jeden deň vzplanie túžbou po jednom, iný deň po inom. Jeden deň ti radí nasledovať Krista a na ten ďalší konáš, akoby žiaden Boh nikdy neexistoval. Jeden deň sa postíš a ten druhý sa opíjaš či prejedáš.
Aj západná teológia je skeptická k rozhodnutiam postaveným na radách roztopašného a nestáleho srdca. Rozum je to, o čo sa treba oprieť. Rozum je to, čo máš v rukách, rozum je to, čomu môžeš rozumieť, je to, čím nás obdaril Boh, zdôrazňujú západní teológovia. Rozum je kapitánom človeka 21. storočia, prisviedča veda a filozofia.
A tak sa človek často ocitá pod vplyvom dvoch radcov – srdca a rozumu. Rozum srdcom pohŕda ako životnou skúsenosťou zocelený starec pohŕda pochabým mladíkom. Je však srdce tým, za čo ho pokladáme?
V Biblii je srdce ako telesný orgán označené niečo viac ako desaťkrát, ale viac ako tisíckrát predstavuje srdce centrum človeka. Srdce myslí, uvažuje, rozhoduje sa, srdce je centrom vôle a preberá zodpovednosť. Nie duša, ale srdce hrá ústrednú úlohu vnútorného života. Vyzerá to tak, že naša Biblia nezúžila srdce na neriadenú továreň emócií. Naopak, srdcu prikladá až zarážajúce a rozhodujúce úlohy. Srdce pociťuje bázeň Božiu a v srdci sídli vernosť Jahvemu.
Zdalo by sa, že srdce je tým dokonalým orgánom, miestom, kde počujeme Boží hlas, miestom, ktorému sa má podriadiť rozum. Ale srdce nie je len úrodnou pôdou pre dobro, v srdci sa dokáže zakoreniť aj zlo. Ako napísal Solženicyn:
„Čiara oddeľujúca dobro a zlo nevedie medzi štátmi ani medzi triedami, ani medzi stranami – prechádza cez každé ľudské srdce, cez všetky ľudské srdcia.“
Ako ale uzavrieť tento večný boj? Boj každého človeka, boj každého dňa? Odpoveď na to dávajú východní otcovia. Srdce v súlade s hebrejskou tradíciou neznižujú na sídlo emócií. Srdce je centrom ich života. Srdce má privilegované miesto, srdce je tou tichou komôrkou, v ktorej sa stretávajú so svojím stvoriteľom, srdce je miestom, kde vstupujú do večnosti. Zároveň vedeli ešte pred Solženicynom, že nielen Boh, ale i diabol túži ovládať toto kormidlo nášho života. A preto nás vyzbrojujú pokáním.
Pokánie je tým kľúčom, ktorý toto kormidlo správne vyladí. Spovednica je servisom srdca. Ako hovorí Izák Sýrsky: „Očisťovať sa od vášní a pritom pamätať na Boha. Vtedy sa srdce stáva zdrojom zjavenia. Ak v ňom sústredíš všetku silu svojho ducha, vtedy si oslnený veľkým duchovným jasom a môžeš nazerať na Pána vo svojom vlastnom srdci.“ A ak sa táto oprava pokáním podarí, zistíš, že žiadna hádka medzi srdcom a rozumom neexistuje.
