Svätý Dorotej z Gazy by sa dnes do televízie asi nedostal. Nebol by dosť „farebný“, nemal by pripravenú powerpointovú prezentáciu a nikto by mu nezaklopal na dvere s otázkou, ako si správne nastaviť mindset. No jeho slová sú ideálne práve pre katolícky portál. Najmä tie o svedomí.
Mnoho ľudí si dnes platí veľké peniaze za to, aby sa im venoval osobný kouč mentor. Hodinu do týždňa sú ochotní zaplatiť nemalé peniaze. Tento fenomén prešiel aj do kresťanstva a zo sociálnych sietí na nás pozerá množstvo duchovných radcov, pozývajúcich vložiť našu dušu do ich rúk. No my prehliadame, že jedného osobného kouča sme dostali. A nie len na jednu hodinu do týždňa.
Svedomie sa dnes chápe zvláštne. Pre niekoho je to len osobný názor. Pre iného vnútorný policajt, ktorému možno podstrčiť úplatok, keď veľmi šomre. No všeobecný názor hovorí, že svedomie je niečo, čo je stvorené kultúrou či výchovou, v ktorej sa formujeme. Preto rôzni odborníci varujú rodičov, aby zvažovali každé slovo, ktoré sa dostane do uší ich detí.
Dorotej však hovorí trochu inak: svedomie nie je vynález človeka, je to dar. „Keď Boh stvoril človeka, vdýchol doňho niečo božské, akoby horúcu a jasnú iskru pridanú k rozumu, ktorá by osvecovala myseľ a ukazovala mu rozdiel medzi dobrom a zlom.“
A práve túto iskru my s obľubou zahrabávame. Najprv ju len trošku zasypeme, potom na ňu odložíme zopár výhovoriek, až sa nakoniec celkom stratí. Dorotej varuje: „Keď nám naše svedomie hovorí: ‚Urob toto,‘ a my ním pohŕdame… nakoniec ho zahrabeme a už nám nie je požehnaním, aby k nám jasne prehováralo.“
Svedomie je teda niečo ako priateľ, ktorému prestaneme dvíhať telefón. Najprv skúša volať opakovane. Potom menej. Nakoniec si namýšľame, že vlastne žiadneho priateľa nemáme. On však nikam neodišiel. Dorotej hovorí jasne: „Nikto nie je bez svedomia, pretože je to niečo božsky do nás vštepené a nikdy nemôže byť zničené.“
V tom sa ozve námietka: „Ja predsa nič veľké proti svedomiu nerobím. Nezabíjam, nekradnem, nesmilním.“ Spravodlivý občan, zodpovedný katolík. Len občas sa cíti zvláštne prázdny, akoby ho jeho vlastný kouč či mentor nechal na lavičke. Dorotej vtedy zdvihne prst: „Dbajme na to, aby sme nezanedbávali malé veci… Niet žiadnych malých vecí. Lebo keď ide o zlé návyky, ide o zhubný vred.“
Tvrdé sú to slová. Nie sú to veľké skutky ktoré pochovávajú môjho duchovného vodcu, môjho formátora, ale to, či niekomu ráno nepodám šálku čaju, alebo to, že nechám ten najlepší kus koláča pre kolegu v práci.
Tu je pointa: Veľké pády sa nezačínajú veľkými činmi, ale drobným „veď to nič“. Rieka sa nezačína vodopádom, ale prameňom, ktorý by preskočilo dieťa. Moderný človek si však pestuje disciplínu trivializácie: Všetko je maličkosť, všetko je nepodstatné. Lenže loď sa nepotopí veľkou búrkou, ale malou dierkou, ktorú námorník prehliadol, lebo „to nič“.
Netreba sa však báť pri každom kroku. Dorotej nie je prorok paniky, ale prorok jednoduchosti. Nezanedbávať drobnosti, nenechať iskru zasypať. Veľké dobro aj veľké zlo sa vždy začína v malom.
Čakal by som, že na konci jeho textu príde veľké kázanie o skaze sveta, ktorý zabudol na svedomie. Ale Dorotej len potichu povie: „Stráž si tú malú iskru. Ona je tvojím svetlom.“
A v tom je prekvapenie: Svedomie nie je len hlas, ktorý karhá, ale aj iskra, ktorá rozohreje. Nie je to iba policajt, ktorý vám píše pokutu, ale aj oheň, pri ktorom si môžete zohriať ruky. Kto poslúcha svedomie, nie je zachmúrený moralista, ale človek, ktorý svieti. A pri svetle sa predsa lepšie žije.
Predstavte si malú iskru v tmavej izbe. Môžete počúvnuť dospelosťou skúsený rozum a ignorovať ju, veď čo je to proti tme? Ale ak tou iskrou zapálite kahanec, kahancom sviecu a sviecou krb, zrazu už tma nie je taká desivá a zrazu je aj teplo. Takto to funguje aj so svedomím – naším vodcom: nezačína sa veľkými sloganmi ani veľkolepými myšlienkami o nastavení si cieľov a tým, kde sa chcete vidieť o desať rokov. Ale drobným šepotom. A od toho, či mu dáme priestor, závisí, či sa staneme svätými.
