V evanjeliu na dnešný deň rezonujú dve slová, ktoré sa môžu zdať na prvý pohľad vzájomne nezlučiteľné: láska a prikázanie. Automaticky sa nám pri nich natíska otázka: Dá sa vôbec láska prikázať?
Na jednom mieste Pán Ježiš povie slová, ktoré nám poskytnú viac svetla do tohto uvažovania: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15)
Aký je rozdiel medzi sluhom a priateľom? Sluha dostáva príkazy bez zdôvodnenia. Plní príkazy preto, lebo musí. Sluha dostáva za svoju službu peniaze, lebo je to tak dohodnuté.
Na druhej strane, priateľ dostáva aj podrobné vysvetlenie toho, čo sa mu prikazuje. Priateľ nerobí za peniaze, ale pretože je priateľ. On nepracuje preto, lebo musí, ale preto, že chce. Nepracuje preto, že je to prikázané zvonka, ale preto, že je to prikázané zvnútra. Poznáme vyznanie lásky alebo úcty vyjadrené vetou: „Tvoje prianie je mi rozkazom! Urobím všetko, čo ti na očiach vidím!“
Takéto ušľachtilé vzťahy medzi ľuďmi odkazujú na oveľa vyšší a ušľachtilejší vzťah s Bohom. Ak milujeme Boha a veríme, že On miluje nás, potom aj Jeho prikázania vnímame ako dar, ako prejavy Jeho lásky voči nám. Preto ich robíme zvnútra. Nie sú pre nás zvonku nanútenou, iracionálnou požiadavkou.
Boh ako náš Stvoriteľ predsa dokonale pozná, ako fungujú naše vzťahy. Dokonale pozná, kedy naše vzťahy stagnujú a kedy sa rozvíjajú. Výsledkom spojenia tohto poznania a lásky je prikázanie, ktoré v zásadných rozhodnutiach vylučuje akýkoľvek kompromis.
Prosme preto v modlitbe o prežívanie takejto hlbokej lásky, aby sme počas dnešného dňa jasnejšie vnímali Božiu milujúcu prítomnosť. Potom nebudeme Jeho vôľu vnímať ako zvonka nanútený systém príkazov a zákazov, ale ako prejav Jeho nekonečnej lásky k nám.
