Viete, prečo kňaz prijíma Eucharistiu ako prvý? Sväté prijímanie na jazyk či na ruku? A prečo sa už Kristova krv neprijíma z kalicha? Dlhšia, alebo kratšia formula pri podávaní Eucharistie? Aj na tieto otázky dáva odpovede tento text.
Aj keď nové misály obsahujú osobné modlitby kňaza pred svätým prijímaním, ide o tzv. súkromné modlitby, ktoré sú z liturgického hľadiska problematické. Príprava na plodné prijatie Eucharistie totiž nie je len osobnou záležitosťou kňaza, ale úlohou celého zhromaždenia. Spoločná príprava na prijímanie má v liturgii konkrétnu podobu: krátke posvätné ticho, počas ktorého sa každý veriaci osobne a v modlitbe pripravuje na stretnutie s Kristom.
Historicky bol obrad svätého prijímania v omši silne ovplyvnený prijímaním pre chorých. Dôraz sa pri ňom postupne presúval najmä na prípravu skrze pokánie – modlilo sa Confiteor a iné kajúcne modlitby podobné tým, ktoré sa kedysi modlievali na začiatku omše. Tieto prvky sa následne preniesli späť do samotnej omše.
Dôvodom bolo aj veľmi zriedkavé prijímanie Eucharistie v istých obdobiach. Povinná spoveď a prijímanie sa viazali len na niekoľko sviatkov v roku, najmä Veľkú noc, Vianoce či Všetkých svätých. Vtedy prichádzalo k prijímaniu toľko ľudí, že sa rozdávalo aj mimo svätej omše, zatiaľ čo počas bežných dní sa prijímanie vôbec nerozdávalo, lebo sa s ním ani nepočítalo.
Toto oddelenie prijímania od omše pretrvávalo až do 20. storočia. V mnohých farnostiach sa v nedeľu rozdávalo sväté prijímanie len v „prestávke“ medzi dvoma omšami, často po skupinách (muži, ženy, mládež, deti), zatiaľ čo počas samotnej omše sa prijímanie vôbec nerozdávalo.
Pozvanie
„Kňaz ukazuje veriacim eucharistický chlieb, ktorý majú prijať, a pozýva ich k Pánovmu stolu. Spolu s nimi vyjadruje evanjeliovými slovami postoj pokory.“ (AEM 56)
Ide o slová Jána Krstiteľa (Jn 1,29) a stotníka z Kafarnauma (Mt 8,8), ku ktorým misál pridáva aj citát zo Zjavenia apoštola Jána: „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu hostinu.“ (Zjv 19,9)
Dnes kňaz aj zhromaždenie spoločne raz odpovedajú slovami: „Pane, nie som hoden…“ Pred liturgickou reformou sa táto odpoveď modlila trikrát – osobitne kňaz a osobitne veriaci.
Rozdávanie
Vo všetkých liturgických obradoch prijíma kňaz ako prvý. Tým sa vyjadruje, že nie celebrant je hostiteľom hostiny, ale Kristus sám. Kňaz je najprv hosťom pri eucharistickom stole, až potom služobníkom, ktorý rozdáva.
Úvahy o tom, že by sa kňaz prispôsobil dnešným spoločenským zvyklostiam (hostiteľ najprv obsluhuje hostí), by mohli tento význam oslabiť. Napriek tomu sa pripúšťa, že v menších spoločenstvách by bolo možné riešenie podobné koncelebrácii: kňaz by prijímal spolu s veriacimi po tom, ako im Eucharistiu rozdá.
Formula pri podávaní prijímania
Dnešná formula „Telo Kristovo“ a „Krv Kristova“ pochádza už zo staroveku. Už vtedy sa chápala ako otázka viery, na ktorú prijímajúci odpovedal „Amen“.
Na Východe sa táto formula postupne rozšírila o čestné oslovenie a o vyjadrenie účinkov Eucharistie. V byzantskej liturgii znie: „Drahocenné, presväté, prečisté telo a krv Pána, Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista podáva sa Božiemu služobníkovi / Božej služobníčke (meno) na odpustenie hriechov a večný život.“ Veriaci pritom nehovoria „Amen“, ale vyslovia svoje krstné meno, čím sa zdôrazní aspekt osobného stretnutia s eucharistickým Kristom.
Na franskom území sa z formulky stal požehnávajúci výrok. Jeho staršia podoba z 8. storočia znela: „Telo a krv nášho Pána Ježiša Krista nech ťa zachovajú pre večný život.“
Návrat k jednoduchej starokresťanskej formule má veľkú výhodu: zdôrazňuje vyznanie viery, ktoré má prednosť pred požehnaním.
Do ruky, alebo na jazyk?
Spôsob prijímania Eucharistie bol dlhý čas predmetom sporov. Prijímanie na ruku je však historicky staršie. Svätý Cyril Jeruzalemský už vo 4. storočí presne opisuje, ako majú ruky vytvoriť „trón pre Kráľa“.
V 9. storočí sa postupne presadilo prijímanie na jazyk najmä zo strachu pred zneuctením Eucharistie alebo jej zneužitím. V roku 1969 sa biskupským konferenciám umožnilo povoliť prijímanie na ruku tam, kde sa už ujalo.
V oboch prípadoch je rozhodujúca úcta, nie ideologické spory, v ktorých si jednotlivé skupiny navzájom spochybňujú zbožnosť.
Prijímanie z kalicha
„Plnosť znaku dosahuje Eucharistia vtedy, keď sa prijíma pod oboma spôsobmi.“ (AEM 240)
V západnej cirkvi sa prijímanie z kalicha vytratilo od 12. storočia najmä zo strachu pred vyliatím. Objavili sa náhradné formy – namáčanie hostie či pitie slamkou (fistula).
Teologické zdôvodnenie priniesla náuka o konkomitancii: celý Kristus je prítomný v každej z oboch podôb. Požiadavka prijímania z kalicha sa však stala jednou z tém predreformačnej kritiky a počas reformácie rozlišovacím znakom medzi katolíkmi a protestantmi. Preto až do Druhého vatikánskeho koncilu katolícki laici kalich neprijímali.
Konštitúcia Sacrosanctum concilium (SC 55b) a nové misály (AEM 242) výrazne rozšírili možnosti prijímania pod oboma spôsobmi. Aj keď niektoré náhradné formy možno hodnotiť kriticky, akákoľvek prijatá forma je lepšia než úplné vynechanie kalicha.
Spev počas prijímania a modlitba po ňom
Spev sprevádza prijímanie kňaza i veriacich a má vyjadriť duchovné spoločenstvo, radosť srdca a bratskú jednotu (AEM 56i).
Ide o procesiový spev, známy už vo 4. storočí. Spievali sa najmä žalmy 33 a 144 formou refrénu. V stredoveku sa však spev zredukoval na antifónu a stratil vzťah k samotnému prijímaniu. Dnes sa odporúča opäť obnoviť jeho pôvodnú funkciu.
Latinský názov modlitby po svätom prijímaní Postcommunio jasne ukazuje, že táto modlitba patrí k obradom prijímania. Jej pôvod siaha k spoločnému ďakovaniu po Eucharistii.
V rímskej liturgii ide o tretiu predsednícku modlitbu. Zhrňuje osobné ďakovania veriacich a pripomína účinky prijatého sviatostného daru. Zároveň hľadí na svätú omšu ako na jeden eucharistický celok.
Preto je zmysluplné, že ju kňaz prednáša buď pri oltári (dôraz na prijímanie), alebo pri sedese (dôraz na poďakovanie za celú liturgickú slávnosť).
