Poznáte to, keď sa niečo obyčajné, možno na prvý pohľad nenápadné alebo nie príliš obdivuhodné premení na výnimočnú vec: je to dôvod na radosť. Dôvodom na radosť je, ak prídem do kostola a Boh premení a posvätí náš svet, v ktorom žijeme.
Modlíme sa, aby prestali vojny, aby sa obrátili naše deti, ktoré už dávno nenavštevujú bohoslužby, alebo sa ako deti modlíme, recitujeme deviatniky a „zbierame“ prvé piatky, aby sa zmenili naši rodičia či naše deti dostali rozum. Túžime, aby Boh premenil obyčajný, možno nepríjemný, jednotvárny a všedný život na pútavý „blockbuster“.
Muži pracujúci v korporátoch by radi sprevádzali Froda do Mordoru, ženy by sa rady zúčastnili na stredovekom bále. Od Cirkvi sa očakáva, že premení náš skepticizmom a striktnou racionalitou odčarovaný a demytologizovaný život opäť na rajskú záhradu. Sviatosti sú prostriedkami, ako to dosiahnuť.
Vieme, že bohoslužby, najmä sviatosti, sú veľkou súčasťou našich kresťanských životov. Kňaz povie správne slová – a veci sa stanú „magickými“. Dokonca aj známe heslo všetkých amatérskych kúzelníkov „hókus- pókus“ pochádza z cirkevného prostredia. Každé ucho, ktoré počas liturgie počúva slová celebrujúceho kňaza, už počulo túto „magickú formulku“.
Kňaz počas eucharistickej modlitby zdvihol ruky a vyslovil: „HOC EST ENIM CORPUS MEUM“ – a do uší veriacich sa dostala len zjednodušená formulka „hókus-pókus“. Sme svedkami toho, ako sa svetské veci stávajú posvätnými: obyčajná voda z mestského kohútika sa stáva svätenou vodou, olivový olej kúpený v obchode sa stáva sväteným olejom, chlieb a víno sa premieňajú na sväte prijímanie. A my zaobchádzame so sviatosťami, akoby boli kúzelné.
S radosťou prijímame, keď nám niekto prinesie trochu svätenej vody, namiesto toho, aby sme sa sami zúčastnili na bohoslužbe. Alebo sa natierame olejom svätého Charbela, ktorý nám priniesla stará mama, keďže ona už nemá čo iné robiť, a tak navštevuje jeden kostol za druhým, strieda jedno modlitebné spoločenstvo za druhým. A my sme radi, že to všetko nemusíme absolvovať. Potierame sa darovaným olejom, akoby stačilo prijať len trochu tejto „mágie“.
Cirkev však nie je len kúzelné predstavenie.
V širšom kresťanskom svete existuje veľa nezhôd ohľadom sviatostí. Na jednej strane sa nám zdá rozumnejšie vnímať sviatosti ako symboly: chlieb a víno predstavujú pravdu o Bohu a jeho obeti, voda symbolizuje smrť či očistenie, a preto pri krste vodou symbolicky pokropíme dieťa, aby krstná košieľka zostala suchá a dieťa, hoci zachránené od večného zatratenia, chránené pred prechladnutím.
Iní tvrdia, že sviatosti sú oveľa viac než len symboly – odhaľujú neviditeľnú realitu, ktorú by sme inak nevideli. K správnemu postoju voči sviatostiam je nevyhnutné pochopiť dve slová: symbol a tajomstvo. Keď premýšľame o symboloch, myslíme na niečo, čo reprezentuje niečo iné. Červená ruža môže symbolizovať lásku, aj keď je to len kvet, alebo modrá čiara na mape symbolizuje rieku, aj keď je to len čiara. V Cirkvi však symboly nesú oveľa hlbší význam. Grécke slovo pre symbol je σύμβολον (symbolon) a doslova znamená zjednotenie dvoch alebo viacerých vecí.
Keď napríklad požehnávame svätenú vodu na sviatok Zjavenia Pána, je to symbol. Nie preto, že voda len predstavuje svätosť, alebo preto, že je akýmsi fyzickým kanálom pre neviditeľnú milosť, ale preto, že nám skutočne umožňuje podieľať sa na Božom živote. Svätená voda je sviatosť, pretože je symbolom v teologickom zmysle: je kolíziou medzi naším svetom a samotným Bohom. Je to zrážka, ktorá odhaľuje niečo o Bohu a jeho stvorení.
To nás privádza k ďalšiemu dôležitému slovu: tajomstvo. Vo východnej Cirkvi sa radšej ako sviatosti používajú slová „tajiny“, ktoré označujú reality, ktoré nemôžeme a ani nemusíme úplne pochopiť, ale môžeme ich zažívať. Boh je na jednej strane úplne transcendentný, oveľa väčší než my, a zároveň je intímne poznateľný, je niekým, s kým môžeme mať spoločenstvo.
To isté vyjadruje základná definícia sviatosti v byzantskej spiritualite: „Sviatosť nemôžeme úplne pochopiť, ale môžeme mať na nej účasť.“
V tomto napätí medzi nepoznaným a zažívaným, medzi absolútne neviditeľným a pritom hmatateľným, medzi vzdialeným a blízkym, žijeme. Svet nie je len Božím stvorením. Naopak, fyzické a viditeľné veci, ktoré nás obklopujú, nám pomáhajú spoznať Boha, ktorý nie je fyzický a je úplne neviditeľný. Sme stvorené bytosti žijúce v Božom stvorení a sme jeho súčasťou. Boha spoznávame prostredníctvom jeho stvorenia. Ako napísal otec Alexander Schmemann (1921 – 1983): „Svet je epifániou Boha, prostriedkom jeho zjavenia, prítomnosti a moci.“
Fyzické veci sú práve to, čo tvorí tajomstvá Cirkvi: voda pre krst, olej pre myropomazanie, chlieb a víno pre sväté prijímanie. Tieto tajomstvá nám nielen pomáhajú spoznať Boha, ale tiež odhaľujú, že bežné, každodenné materiály našich životov sú niečo viac, niečo väčšie. Tak ako môžeme Boha spoznať prostredníctvom jeho stvorenia, môžeme začať rozumieť stvoreniu v spojení s Pánom.
Vidíme vodu v krstiteľnici ako prostriedok, ktorým umierame starému ja a znovu sa rodíme v Kristovi. Vidíme olej v myropomazaní ako prostriedok, ktorým prijímame pečať daru Svätého Ducha. Vidíme, že Boh stvoril tento svet ako svoje Kráľovstvo. Nečakáme na vytvorenie niečoho nového, ale na to, aby všetko bolo obnovené v Kristovi. Preto v Cirkvi nemáme len sedem sviatostí – v skutočnosti existuje len jedna sviatosť, jedno veľké tajomstvo: Eucharistia.
Sväté prijímanie je obetovaním seba samých, jeden druhého a celého nášho života Kristovi, nášmu Bohu. Pozdvihnutie celého sveta na jeho správne miesto ako večné Božie kráľovstvo je jediné, zjednocujúce tajomstvo, z ktorého vychádzajú všetky naše „posvätné rituály“. Preto sa sviatosti, ktoré dnes poznáme, pôvodne konali v kontexte tejto obety – svätého prijímania.
Noví kresťania boli krstení počas liturgie, keď sa obetovali Pánovi a stali sa skutočnými kresťanmi. Vo vode zanechali svoje staré meno a prijali nové – krstné. Stali sa ontologicky novými bytosťami, aj keď sa navonok javili ako tí istí.
Muži a ženy sa počas liturgie manželili, keď obetovali svoju lásku a vzťah Pánovi, aby sa stali skutočným manželstvom v Kristovom večnom kráľovstve. Tento zvyk dnes ešte vidíme pri vysväteniach, keď kandidáti obetujú seba samých, aby sa stali tým, k čomu ich Boh povolal – diakonmi, kňazmi a biskupmi.
Jediné tajomstvo Cirkvi – sväté prijímanie – nie je len rituál, ktorý praktizujeme na nedeľnej liturgii. Celý náš život plynie k svätému prijímaniu a od neho. Naším povolaním je žiť liturgicky po jeho prijatí. Preto nemáme len znaky milosti alebo sviatosti, ktoré sú v rozpore so zvyškom života. Ako napísal otec Schmemann: „Svet – v bohoslužbe – je odhalený vo svojej pravej podstate a povolaní ako ‚sviatosť‘.“
Sme povolaní modliť sa neustále, byť uctievajúcimi bytosťami, žiť sviatostné životy. Neustále pozdvihovať svet k Bohu, aby ho obnovil a pretvoril na svoje večné kráľovstvo. Aby sa jeho realita a naša realita stretli a stali sa jeho večným kráľovstvom.
Svet nepotrebuje kúzelnú premenu ani Boha ako kúzelníka so superschopnosťami. Nepotrebuje zaklínacie formulky, aby sme zmenili naše životy, aby sme z klobúka vyťahovali živého zajaca alebo premenili kamene na voňavé chleby. Namiesto zázrakov túžme po skutočnosti, ktorá je už dávno zázrakom. Zázrakom, ktorý nikdy nepochopíme, ale môžeme mať na ňom účasť.
