Ticho je u nás kresťanov a veriacich ľudí vôbec v kurze. Vo farnostiach sa robia tiché kontemplatívne cvičenia, kostoly sú čím ďalej tým belšie a belšie. „To aby sme dopriali ticho nielen ušiam a očiam,“ vraví sakrálnoarchitektonická elita. V dobe hluku – či už vizuálneho, alebo slovného – je ticho cenenou a vyhľadávanou komoditou. No jeden typ ticha ostal absolútne nedocenený. Je ním nuda.
Postrach všetkých rodičov, ktorí vidia nudu na tvárach svojich detí. Strach každého muža v produktívnom veku. Každej osamelej ženy. Je to druh ticha, ktorý moderný človek považuje takmer za smrteľne nebezpečný.
Áno, to strašné monštrum, ktoré sa na nás vrhne, keď si zabudneme doma mobil alebo keď sa semafor rozhodne prežiť celý svoj osobný advent v červenej farbe. A predsa – hoci to málokto z nás rád prizná – práve nuda býva miestom, kde Boh klopká na dvere. Len sme si na ten zvuk odvykli.
Profesor Dan Gilbert, harvardský psychológ, urobil experiment: nechal ľudí sedieť v prázdnej miestnosti bez mobilu, bez knihy, bez všetkého. Len stôl, stolička a jedno tlačidlo, ktoré po stlačení udelilo nepríjemný elektrický šok. Výsledok? Väčšina ľudí si radšej dala šok, než by zostala sama so svojimi myšlienkami. Čiže: radšej bolesť ako ticho; radšej utrpenie než konfrontácia s vlastnou dušou.
Ak by Boh mal ego, asi by sa urazil. Ale, našťastie, ho nemá. Len ticho čaká. A trpezlivo dúfa, že jedného dňa nezvolíme elektrický šok, ale jeho.
Keď sa nudíme, v mozgu sa zapne tzv. sieť východzieho režimu, ako hovorí ďalší profesor z Harvardu Arthur C. Brooks. Ja by som to nazval „duchovný autopilot“. Pre vedcov to znie technicky, pre kresťana veľmi povedome: je to chvíľa, keď sa človek konečne prestane tváriť, že všetko ovláda, a začne vnímať otázky, ktoré inokedy prehluší hlukom sveta. Otázky o zmysle. O smerovaní. O Bohu. O tom, čo sme to vlastne za tvorov, keď nedokážeme byť sami so sebou ani pätnásť minút.
Profesor Brooks v jednej svojej prednáške ďalej hovorí: „Jedným z dôvodov, prečo dnes vidíme taký nárast depresie a úzkosti, je, že ľudia nepoznajú zmysel svojho života – a to omnoho viac než predchádzajúce generácie. Dnes máme veľa dôkazov, že to tak je. A nielen to – my už ani nehľadáme. Prečo? Lebo sme našli spôsob, ako nudu odstrániť.“
Moderný človek je superhrdina s neohrozeným palcom, ktorý naveky vyriešil tento problém. Vymyslel zariadenie, ktoré nosíme vo vrecku ako amulet proti všetkému existenciálnemu: mobil. Stačí chvíľka ticha a už po ňom siahaš ako po ruženci novej doby. Len sa nepozastaviť! Len nepremýšľať! Len si pred Bohom ani na sekundu nepripustiť, že túžime po niečom hlbšom.
A tak sme zabili nudu. A s ňou aj priestor, v ktorom Boh zvyčajne pracoval. Preto je dnes toľko úzkosti, depresie, prázdnoty. Lebo človek prestal zostupovať k sebe – a tým aj k Bohu.
Nuda je vlastne malá kaplnka. Nenápadná, bez ikon a kadidla, ale o to úprimnejšia. Vstúpiš do nej nechtiac – keď ti spadne wifi, vybije sa mobil alebo keď autobus mešká. A v tej tichej kaplnke je Boh. Nie dramatický, nie okázalý, ale skôr ako tichý vánok, ako priateľ, ktorý sedí vedľa a len čaká, či sa s ním dáš do reči.
Zdá sa, že Boh neprehovára cez notifikácie. Boh prichádza, keď sa nič nedeje.
A preto:
- Odlož telefón, keď čakáš na semafore.
- Skús ísť do posilňovne bez slúchadiel. (Viem, to je už „hardcore“ disciplína.)
- Nechaj si pár minút denne, keď „nič nerobíš“.
- Sprav si pôst od sociálnych sietí, aj keby ti v hlave kričalo celé tvoje vnútorné dieťa: „Ale mne ujde niečo dôležité!“
Ujde ti akurát chaos sveta. A to nie je vec, ktorú treba ľutovať. Boh je v tichu. Boh je v nude. A možno práve preto sa jej tak veľmi vyhýbame. Lebo tam sme konečne vyzlečení zo všetkých zábaviek, aplikácií a výhovoriek – a ostávame len my a on.
