„Smú dnes kresťania ešte tvrdiť: Iba Ježiš sám je základom vykúpenia celého ľudstva? Nemusí sa kresťanstvo vzdať svojho nároku na pravdu, aby mohlo byť moderné a tolerantné?“ pýta sa kardinál Jozef Ratzinger vo svojej známej knihe Viera, pravda a tolerancia.
Predošlý pápež v nej reaguje na hlavné ohrozenie viery súčasného kresťana – relativizmus. Tento vírus prenikol hlboko nielen do spoločenského života, ale poznačil aj postoje mnohých kresťanov k učeniu Cirkvi. Ešte v kardinálskom klobúku vystopoval pápež teológ Benedikt XVI. relativizmus až ku Kantovi, ktorý popieral schopnosť človeka hovoriť pravdu, a zastával názor, že presadzovanie všeobecne platnej pravdy obmedzuje slobodu človeka.
Podľa kardinála Ratzingera sa filozofia relativizmu „v našej hodine stala ústredným problémom viery“. Tento relativizmus sa javí nielen ako „rezignácia pred nesmiernosťou pravdy, ale je pozitívne definovaný aj pojmami tolerancie, dialogického poznania a slobody“. Kardinál Ratzinger pripúšťa, že tento relativizmus je do značnej miery opodstatnený v politickej oblasti. Problémom však je, keď sa vzťahuje na oblasť náboženstva a etiky.
V tejto súvislosti, ako zdôraznil kardinál Ratzinger, prenikol do teológie relativizmus. Jeho výsledkom je neprípustná zmena kristológie. Ježiš je vedome a úmyselne relativizovaný „ako jeden z náboženských géniov medzi ostatnými. Je jasné, že aj Cirkev, dogma a sviatosti musia stratiť svoju absolútnosť.“ Tým sa relativizuje sám vtelený Boh – je jedným z viacerých –, takže už nie je tým živým Bohom, s ktorým môžem mať priamy vzťah.
Tento relativistický pohľad v spojení s ďalším vývojom v spoločnosti zahmlieva pohľad na Cirkev. Katolícka cirkev je relativizovaná ako jedna denominácia medzi ostatnými. Výsledkom je názor, že kresťanstvo je len jedným náboženstvom medzi mnohými ostatnými.
Nadprirodzenú realitu Cirkvi ako spoločenstva obdareného nebeskými darmi už takmer nevidíme. Na Cirkev sa pozerá len z ľudskej, sociologickej perspektívy, čím stráca svoju formatívnu silu.
Z pokladu viery Cirkvi sa prijíma nanajvýš to „použiteľné“ a „osožné“, čo neodporuje môjmu osobnému presvedčeniu a životnému štýlu. Už to však nie je Božie slovo, ktoré chce byť prijaté a má formovať naše postoje. Rozhodujúce sú vlastné kritéria „zdravého moderného“ rozumu.
Tento relativizmus oslabil aj misionárske povedomie samotnej Cirkvi. Obrátenie ľudí iného vierovyznania sa už nepovažuje za žiaduce.
Ruka v ruke so stratou misionárskeho vedomia kráča aj strata dôležitosti apoštolátu. Zdá sa, že apoštolát kresťanov vo svete je čoraz menej dôležitý. Ľudia radšej zostávajú v nezáväznom rámci. Dnes je veľkým problémom nájsť človeka, ktorý by sa zaviazal k službe vo svojej farnosti.
Apoštolát je často nahradený dialógom pre dialóg, ktorý už nemá za cieľ presvedčiť ostatných o pravde evanjelia. Už sa len zdieľajú vlastné názory, z ktorých každý si nárokuje svoju pravdu.
Relativizmus postihol aj vnímanie sviatostí. Čoraz viac ľudí chce prijímať sviatosti, ale už nechcú žiť z tohto zdroja sily a podľa neho. Už neoslavujú Boha, ale stávajú sa konzumentmi služieb, za ktoré si patrične „zaplatili“. Sviatosti sa takto degradujú. Majú len dekoratívny charakter, keďže atmosféra kostola má niečo do seba.
Pri liturgických sláveniach sa Boh teda čoraz viac vytráca z ich stredu. Sláviace spoločenstvo zaujíma miesto Boha v strede. Kňaz je zredukovaný na školeného obradníka, ktorý má vytvoriť tú správnu atmosféru. V tomto domine relativizmu je zredukovaný na úradníka, ktorý má plniť určité náboženské potreby, ale nežiadať od veriacich nesplniteľné úlohy, ako je napríklad hlboký vzťah so živým Bohom.
No a vírus relativizmu neobišiel ani morálku. Práve na nej si poriadne zgustol. Došlo k popretiu či relativizácii učenia Katolíckej cirkvi o prirodzenom zákone vpísanom do ľudskej prirodzenosti. Z toho vznikol aj moderný koncept slobody, ktorý v konečnom dôsledku, ako píše kardinál Ratzinger, znamená slobodu „od“ bytia, bytia „pre“ a bytia „s“. Toto radikálne chápanie slobody v konečnom dôsledku vyvrcholí popretím Boha a je „vzburou proti ľudskému bytiu“.
Stačí len spomenúť otvorený nesúhlas s encyklikou Humanae Vitae, ktorý neobišiel ani celé biskupské konferencie. Hrádza sa pretrhla dvoma spôsobmi.
Proti učeniu Cirkvi sa postavilo svedomie. Autonómne svedomie sa osmelilo postaviť sa proti morálnemu učeniu Cirkvi aj v iných etických otázkach. Spomeňme si len, ako antikoncepčná mentalita (ne)priamo podporila aj mentalitu potratov. A po tejto ceste sme dnes dospeli do bodu, keď už presadzujeme akési fiktívne „právo na potrat“ a kriminalizujeme pro-life aktivistov, ktorí sa v mysli modlia pred potratovými klinikami.
A pre veľký úspech relativizmus odstraňuje hrádze veselo aj v ďalších morálnych otázkach: eutanázie, genetického inžinierstva, rodovej ideológie a LGBT. Kto by sa dnes nechal obmedzovať nejakými príkazmi a zákazmi, keď sme všetci slobodní a sami najlepšie vieme, čo je pre nás dobré a čo zlé. Už nám to nikto nemusí a ani nesmie hovoriť.
Ak sa teológia a morálka relativizujú, potom to oslabuje samotnú identitu kresťana. Načo sa však zaviazať sa k niečomu, o čom už nie som presvedčený. Strata sily presvedčenia vedie k strate ochoty bojovať za pravdu, bojovať za hlbšie poznanie Boha a vyznávať pravdu. To všetko vedie k vlažnosti, konformite a v konečnom dôsledku k riedeniu evanjelia.
Čo však s relativizovaným kresťanstvom? Ježiš Kristus túto otázku pred dvetisíc rokmi sformuloval slovami: „Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia?“ A jedným dychom dáva aj nepríjemnú, ale pravdivú odpoveď: „Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.“ (Mt 5,13) S chuťou soli sa však stráca aj chuť tohto sveta , ktorý kedysi tak majestátne „rozprával o sláve Boha“.
Smie dnes kresťan – smiem dnes ešte tvrdiť –, že Ježiš je jediným Záchrancom tohto sveta? Smiem tvrdiť, že Cirkvi zveril plnosť pravdy?
Ak nechcem stratiť chuť, musím.