V jednej stati evanjelia Ježiš veľmi konkrétne oslovuje zákonníkov a farizejov: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo čistíte čašu a misu zvonka, ale vnútri sú plné lúpeže a nečistoty. Slepý farizej, vyčisti čašu najprv zvnútra, aby bola čistá aj zvonka.“ (Mt 23,25-26). Pán tieto slová nehovorí preto, aby zahanbil, ale aby ukázal, kde je skutočný koreň ľudského života – v srdci.
Pamätám si na obdobie, keď som pracoval v reštaurácii. V kuchyni bolo vždy dôležité, aby hrnce a panvice boli čisté – najmä zvnútra. Ak zostal vo vnútri čo i len kúsok mastnoty alebo nečistoty, pri ďalšom varení sa na to miesto vždy niečo prichytilo a pokazilo chuť pripravovaného jedla. Hrnce sme síce opláchli aj zvonka, ale tú dôkladnú očistu – vyškrabanie do pôvodného lesku – sme robili iba veľmi sporadicky. Vonkajší lesk nebol až taký podstatný.
Predstavme si, že by to bolo naopak: že by sme precízne čistili iba zvonka, a vnútro nechávali zanesené zvyškom z predošlých varení. Ako by potom chutila nedeľná polievka? Ako by chutilo jedlo pripravené v takom hrnci? Určite by ho nikto z nás nechcel vziať do úst. Každý, kto niekedy varil, vie, aké dôležité je mať čistý hrniec.
A práve toto je obraz, ktorý nám ponúka Božie slovo. Človek môže navonok pôsobiť pekne, usporiadane, uhladene a možno aj sväto. Ale ak je jeho srdce plné hniloby, závisti či pretvárky, nič dobré z neho nevyjde. Takýto život nevie priniesť radosť, pokoj ani nádej. Je ako nádoba, ktorá sa blyští na poličke, no vnútri je zanesená špinou.
Ježiš nás preto pozýva začať od vnútra. Nejde o to, aby sme sa starali iba o vonkajší lesk svojho života – o to, ako vyzeráme pred inými ľuďmi. Najdôležitejšie je dať si očistiť srdce, dovoliť Bohu, aby nás zvnútra premieňal. Ak je vnútro čisté, aj navonok sa život stane svetlom a požehnaním pre druhých.
Nech nám toto evanjelium pripomenie, že Pán túži po našom čistom srdci. Len z vnútorne čistého srdca môže vyvierať život, ktorý „chutí“ dobre – ako jedlo z čistého hrnca, pripravené pre tých, ktorých máme radi.
