Brhlovce, dedinku v Levickom okrese s vyše tristo obyvateľmi, síce „preslávili“ ich netypické skalné obydlia, ktoré sa stali pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry a chodia si ich obzerať turisti (získali cenu Europa Nostra – Európske dedičstvo), ale na slávu im tu už „šliapu“ brhlovské podlievané buchty. Čuduj sa svete, táto miestna špecialita pomohla brhlovským farníkom zachrániť vzácne barokové skvosty z miestneho kostolíka.
Obrazy a sochy v miestnom neskorobarokovom chráme z druhej polovice 18. storočia totiž natoľko poznačil zub času, že to šokovalo aj vedúcu oblastných reštaurátorských ateliérov z Pamiatkového úradu SR Mgr. Zuzanu Tahy. Tá sa tu jedného dňa ocitla, netušiac, aký objav ju čaká. Okomentovala to slovami:
„Ja som rada, že vôbec došlo k reštaurovaniu, lebo úplnou náhodou sme sa k obrazom dostali v rámci monitoringu pamiatok. Bola som s priateľmi pri Dudinciach, ktoré sú v blízkosti Brhloviec, a v rámci prechádzok sme si povedali, že urobíme monitoring v brhlovskom kostolíku. A keď nám pani Adriana Sztankóová, kostolníčka, otvorila kostol, objavili sme prenádhernú nádheru Schmidtovej kolekcie tých najkvalitnejších obrazov, ktoré v rámci svojej tvorby vykonal.
Obrazy boli neskutočne zničené, zvlnené, deravé, vo vlhkom prostredí. Bola som v nemom úžase, ako môže byť vzácne dielo takto dlhodobo udržiavané v takom nevhodnom prostredí. Skontaktovali sme sa aj s pánom farárom (Jozefom Poliakom – pozn. aut.) a naštartovali sme záchranu tejto vzácnej kolekcie, a to najskôr návrhom na reštaurovanie a celý tím reštaurátorov. Veľmi sme radi, že došlo k tejto realizácii a vďaka tomu môžu tieto diela plniť svoje vzácne poslanie, ktoré im prináleží.“
Nečudo, že dlhoročnú pamiatkarku brhlovské klenoty tak fascinovali. Veď ich autorom je Anton Schmidt, rakúsky barokový maliar (1713 – 1773), rodák z Viedne, ktorý je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov neskorobarokového maliarstva na Slovensku. V roku 1752 sa natrvalo usadil v Banskej Štiavnici, kde aj skonal.
K jeho najvýznamnejším prácam patrí výmaľba Kostola Svätého kríža na banskoštiavnickej Kalvárii a fresková výzdoba presbytéria piaristického Kostola Najsvätejšej Trojice v Prievidzi. Významne sa podieľal na výzdobe kaštieľa vo Svätom Antone, na výzdobe v Kremnici (farský Kostol svätej Kataríny Alexandrijskej), Štiavnických Baniach (bývalý kostol hieronymitánov) či práve v Brhlovciach v kostole zasvätenom Sedembolestnej Panne Márii. Cenné rezbárske práce v tomto kostole zas vytvoril uznávaný sliezsky barokový sochár Dionýz Ignác Stanetti (1710 – 1767).
K Sedembolestnej bližšie cez kríž v rodine
Pani Adriana Sztankóová má k tomuto kostolu a osobitne k Sedembolestnej vrúcny vzťah, čo dokladá aj svojím osobným príbehom: „Ja som do kostola voľakedy nechodila. Ocko bol učiteľ. Moje poznatky o Bohu boli také, že na Štedrý večer sme sa pred večerou pomodlili a potom sme si pri stromčeku zaspievali koledy. Ale rodičia sa postarali o naše začlenenie do Katolíckej cirkvi. No o Bohu sa doma nehovorilo, z obáv z prenasledovania.
Keď ma mamička zabalila do vankúša a niesla ku krstu, ocko ju vysadil z auta pri kostole v Žemberovciach. Spomínala, ako jej bolo ťažko, že vytúžené dievčatko v skrytosti ako zlodej išla pokrstiť. Vtedy ma zasvätila Panne Márii. Viem, že ona ma vedie celým životom. Kríže a trápenia prinútia človeka zastaviť sa. Boh si ma našiel, keď dcéra Monika ťažko ochorela a skoro nám zomrela. Mala rok a pol. To bolo pre mňa napomenutie ‚zhora‘,“ prezrádza.
Na otázku, ako si začala hlbšie budovať vzťah k Panne Márii, doplní: „Starí rodičia boli veľmi nábožní. Starká raz priniesla z kostola časopis o zjaveniach Panny Márie v Medžugorí. To bol asi prvý dotyk. Bola som užasnutá z tých posolstiev a tíško som tým deťom vizionárom závidela. V roku 1988 som sa vydávala. Najprv to bol len civilný sobáš, o mesiac neskôr cirkevný v Santovke. Tu sme dali sľub, že deti, ktoré sa nám narodia, budeme vychovávať v katolíckej viere. V roku 1990 sa nám narodila dcérka Monika, krásne dievčatko. Keď začala chorľavieť, dostavili sa hnačky, zvracanie, úbytok váhy. To bola moja krížová cesta.
Ambulantná liečba nezaberala. Potom nasledovala nemocnica. Tam nevedeli prísť na to, že má celiakiu. To, čo som vtedy zažila s Monikou, neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi. Kto už lepšie pochopí srdce matky, ak nie Panna Mária? Sedembolestná mamka Božia pozná utrpenie, strach, obavy. Som presvedčená, že naša nebeská mamka je tým mostom, ktorý nás privedie k trónu milosrdenstva.
Verím tomu, že raz bude brhlovský kostol aj pútnickým kostolom, že sa budú diať aj uzdravenia, aj zázraky, aj vypočuté modlitby. Vo všetkých obrazoch tam dýcha Boh,“ hovorí zápalisto žena do voza i do koča, ktorá sa významnou mierou pričinila „o vzkriesenie“ klenotov z kostola. A akú rolu v tom hrajú povestné brhlovské podlievané buchty?
Ako buchty „zabodovali“
Za obnovenou nádherou v tomto chráme sa ukrýva sedem rokov urputného zháňania financií cez písanie žiadostí a projektov. A práve do tohto procesu vstúpili aj špecifické buchty. „Vyhrali sme s nimi prvé miesto v súťaži nazvanej Dobrô jedlo z Tekova a Hontu a odvtedy nás obce, rôzne združenia, ale i cirkevná škola začali pozývať na ich slávnosti, podujatia či vianočné trhy.
A takto sme s buchtami raz prišli aj do obce Hrušov, kde boli zamestnankyne Úradu priemyselného vlastníctva SR, a tie skonštatovali jedinečnosť týchto buchiet v celom Honte s návrhom, že si zaslúžia mať chránené označenie zemepisného pôvodu. Vzali si na mňa kontakt, prišli na pracovnú návštevu k nám domov, urobila som pred ich očami buchty a od toho momentu sme v konaní chráneného zemepisného označenia tejto dobroty.
Toto označenie platí na celom Slovensku a v Bruseli už je žiadosť o celoeurópske chránené označenie,“ prízvukuje pani Adriana. Ale to nie je všetko: buchty zožali uznanie aj v Šamoríne na slávnosti konanej pod záštitou prezidentky SR. „Bolo tam veľa hostí, aj z Európskej únie, a našim buchtám sa dostalo takej pocty, že boli prestreté na každom stole a popis k nim bol okrem slovenčiny aj v angličtine.
Vlani nás zas pozvalo ministerstvo školstva na konferenciu do Bratislavy, kde sme ich tiež propagovali. Ja som presvedčená, že tento úspech, akého sa im dostalo, je odmenou od Najvyššieho za všetko úsilie a snahu zohnať peniažky na záchranu jeho domu,“ dozvedáme sa. Cez tieto buchty totiž zbierali brhlovské farníčky s pani Adrianou a jej rodinou podporu na renováciu barokových skvostov. Pomaly, postupne. Krôčik po krôčiku.
Bola to ťažká misia, ktorú označila za krížovú cestu. Do miestneho chrámu totiž chodilo málo farníkov, zvyčajne 20 – 30 ľudí, a v čase pandémie ešte menej. A tak sa kostolníčka intenzívne modlila, aby im Pán pomohol obnoviť obrazy v chráme a svätý pápež Ján Pavol II. jej vo sne sľúbil pomoc. Sen s ním sa jej štyrikrát zopakoval.
V snahe získať financie cez známu súťaž obnovy pamiatok Poklady Slovenska (nadácia jednej z bánk v nej každým rokom finančne podporí jednu z pamiatok, ktorá v hlasovaní presvedčí ľudí, že si najviac zaslúži podporu) Brhlovčania neuspeli, hoci dva obrazy z bočných oltárov kostola boli až dvakrát vybrané odbornou komisiou do spomínanej grantovej súťaže.
Dobrodružná i strastiplná cesta
„Každé jedno darované euro bolo získané našou prácou a obetou a veľakrát na úkor rodiny,“ spomína horlivá Brhlovčanka. Keď dnes ktorýkoľvek návštevník kostola pozerá na obnovené diela – obraz Ježiša potiaceho sa krvou v Getsemanskej záhrade, Judášov bozk, mystické prebodnutie srdca svätej Terézie Avilskej alebo portrét svätého Alojza Gonzagu, nehovoriac o obraze Veronikinej šatky, sochách svätého Jána evanjelistu i svätej Márie Magdalény a nádhernej soche Sedembolestnej –, netuší, koľko úsilia za tým všetkým stojí.
Časť financií na obnovu diel poskytlo Ministerstvo kultúry SR. Okrem toho však, ako spresňuje činorodá kostolníčka, za desať rokov činnosti občianskeho združenia NOSTRA HEREDITA sa preinvestovalo na záchranu chrámu, obrazov, oporného múra, odvlhčenie kostola, opravu sakristie, opravu zvonov a ďalších vecí zhruba 30 000 eur. No a dobrodinka pani Kurucová im ako súkromná osoba výrazne prispela financiami na poslednú etapu reštaurovania – a dozvedela sa o tom iba na základe reportáže v katolíckom mesačníku.
Keď sa pred niekoľkými mesiacmi – vlani 12. novembra – konala inštalácia obnovených obrazov a sôch v brhlovskom kostole, pani Adriana jasala. Kňaz a cirkevný historik HEDr. Ľuboslav Hromják, PhD., pri tejto príležitosti vysvetlil prítomným počas slávnosti teologickú hĺbku obrazov. (Zároveň posvätil nový obraz svätej Filomény, keďže vo farnosti sú jej ctitelia.) Nechýbal pri tom ani hlavný vedúci reštaurátorského ateliéru z Pamiatkového úradu v Bratislave, odborník na diela maliara Antona Schmidta Mgr. Patrik Farkaš, ArtD., ktorý poukázal na vzácnosť diel o. i. konštatovaním, že ide o najkvalitnejšie diela zo Schmidtovej celoživotnej tvorby, a priblížil aj spôsob ich reštaurovania.
A kým predošlý duchovný správca farnosti Jozef Poliak urobil maximum pre získanie financií a realizáciu obnovy skvostov, jeho nástupca Miroslav Pilát zas podľa Adriany Sztankóovej „vdýchol kus duchovnosti do bočných oltárov“, keď do nich nedávno vložil relikvie svätej Zdislavy, patrónky a ochrankyne rodín, a blahoslavenej Zdenky Schelingovej.
Kostol už objavujú aj ľudia z okolia
A keď ju žiadam o zbilancovanie všetkého úsilia, zhodnotí: „Sedem rokov obáv a strachu je za nami. Vďaka skvelému tímu reštaurátorov z oblastného reštaurátorského ateliéru z Bratislavy sa zaskveli tieto vzácne diela v plnej kráse.
Všetky zreštaurované diela sú umiestnené na pôvodných miestach, ale teraz to už naozaj dýcha majestátnosťou a dôstojnosťou hodnou chrámu, v ktorom prebýva živý Boh. Čo to pre mňa znamená? Pokora, pokora a pokora. Lebo to je Božie dielo! Mnoho ľudí z okolia navštevuje teraz náš chrám. Ale pár obyčajných, jednoduchých ľudí, ktorí sme sa do toho všetkého vložili, by bez jeho pomoci nezmohlo nič.
Až teraz, po týchto búrlivých rokoch, keď sa veci upokojili, si to plne uvedomujem! Kostol aj interiér sú národnou kultúrnou pamiatkou, takže cez naše občianske združenie NOSTRA HEREDITA sa snažíme zachovať toto nádherné dedičstvo pre ďalšie generácie, hoci sa zase ukazuje ďalšia nutnosť – opraviť strechu a krov kostola,“ prezradila Adriana Sztankóová, ktorá je predsedníčkou spomínaného občianskeho združenia.
„Ďakujem Bohu, že som sa týchto skvostov mohla dotýkať, sú raritou. Brhlovská Pieta je jedna z najkrajších piet na Slovensku,“ vracia sa k okamihom renovácie obrazov žena, ktorá sa podieľala na ich obnove, reštaurátorka Zuzana Chovanová. No a pre pani Adrianu zostáva miestny chrám, ktorý jej prirástol k srdcu, aj po spomínanej strastiplnej a dobrodružnej ceste jeho obnovy miestom, o ktorom hovorí:
„Najkrajšia na službe kostolníčky je podľa mňa tá milosť mať spoluúčasť na službe nášmu Pánovi. Veď on je skutočne stále prítomný v Oltárnej sviatosti. Už to ma napĺňa bázňou a radosťou zároveň. Som len obyčajný nástroj v Božích rukách. Cirkev je živým Kristovým telom. Urobím všetko preto, aby bol oslávený vo všetkom, čo chytím do ruky,“ presviedča kostolníčka na pohľadanie, ktorá okrem tejto služby začala nedávno slúžiť aj v domove dôchodcov vzdialenom desať kilometrov od jej bydliska. Akoby denne žila mottom: „Kým dýcham, slúžim!“
Brhlovský kostolík a jeho skvosty sú teda zachránené. A nezabudnite: na začiatku nemali ani cent. Ale boli vnímaví na to, čo ich chrám potrebuje…
