Keď som bol malé dieťa, svätí ma obklopovali na každom rohu. Bývali so mnou detskej izbe, strážili ma, keď som za stolom cvičil písané písmena, dokonca so mnou spali v posteli či trávili čas aj na toalete.
Spoločníkov mi robili svätý František z Assisi, Don Bosco, Terézia z Lisieux, svätý Ján z Kríža, Terézia z Ávily i Filip Neri. Boli vysokí zo desať centimetrov a širokí asi tak štyri, v každom prípade ich rozmery boli uspôsobené tomu, aby život so mnou mohli tráviť v detskej modlitebnej knižke.
Vypadli mi z nej – ako všetko iné – pri prvej príležitosti a cestu späť už nikdy nenašli. A tak namiesto toho, aby sa biela knižočka stala ich sarkofágom, polihovali po celom byte.
Vyhodiť sme ich, samozrejme, nesmeli či nemohli. Pamätám si však, ako som napriek tomu pri jednom z nútených upratovaní hodil do smetného koša Ignáca z Loyoly. Doteraz ma z toho škrie svedomie – oveľa viac ako pre prvé tajné cigarety, ktoré som fajčil so spolužiakom v noci na schodisku petržalského paneláka.
Svätí sa tak stali mojimi spoločníkmi počas toho, ako sa moja detská izba premieňala na izbu pubertiaka. Cínové figúrky bojovníkov vystriedali punkoví zápasníci so spoločnosťou, no svätí ostávali. Žiaľ, iba ako neškodný kúsok papierika, ktorý je zakázané vyhodiť do koša.
Každý jeden z nás má svojich hrdinov a svoje inšpirácie – postavy, ktorých životy nás povzbudzujú k tomu, aby sme žili lepšie. V Cirkvi nazývame mnohé z týchto postáv „svätí“. Dnes vám chcem predstaviť, kto sú svätí a prečo ich príbehy v našich životoch potrebujeme.
Slovo „svätý“ v tradícii Cirkvi doslova znamená „posvätný konkrétny človek“. V ranej Cirkvi sa tento pojem používal pre všetkých kresťanov a dodnes sme všetci povolaní byť „svätými“. V modernom význame sa slovo „svätý“ používa častejšie na označenie výnimočných príkladov „svätých“, tých, ktorých sa oplatí vytlačiť na malý papierik alebo pomocou pigmentu inkarnovať na dubovú dosku – ikonu. Ale v ranej Cirkvi to boli obyčajní ľudia, kresťania, ktorí odrážali Kristovo svetlo neuveriteľne jasným spôsobom.
Iný pohľad na svätých mi pred časom ponúkol môj päťročný syn. Na nedeľnej liturgii náš vladyka s liturgickou nonšalanciou vytiahne kdesi z útrob svojho bohato vyšívaného odevu nejakú sladkosť, ktorá vždy skončí v Eliášových rukách. Jeho rozžiarené oči odrážajú mieru spokojnosti jeho detského srdca, ktoré pociťuje patričnú hrdosť na výsadu, ktorej sa mu dostalo.
Tie moje oči už až tak nežiaria: ja by som bol totiž rád, aby žuvačky Hubba Bubba nezatienili výhľad na telo a krv živého Boha; v tomto zápase s Hubba-Bubba však márne prehrávam. Jediné, na čo som sa zmohol, bol náznak Eliášovi, aby aj on niečo biskupovi na revanš za všetky tie sladkosti daroval.
A tak na ďalšiu nedeľu priniesol Eliáš biskupovi malú ikonku proroka Eliáša, ktorú odo mňa voľakedy dostal. Biskup si ju starostlivo prezrel a spýtal sa syna, či vie, kto je na nej zobrazený. A môj syn s chladnou hlavou a bez váhania odpovedal, akoby sa ho pýtal na to, čo dnes raňajkoval: „To som ja.“
Žiadni kade-tade sa povaľujúci svätí, okupujúci moju detskú izbu, žiadni nedostupní nadľudia z malieb zdobiacich steny kostolov. Žiadne vyvrátené pohľady smerujúce ďaleko od Zeme kamsi ku hviezdam. Presne naopak. Pre Eliáša sa svätý stal takým blízkym, že ho označil zámenom „ja“.
Na túto príhodu sa dá pozrieť z výšky oka „dospelého človeka“ ako na milú anekdotu – s tým, že raz z tohto infantilného pohľadu vyrastie – a brať to ako neškodný omyl. Ale bola by škoda prepásť pravdu, ktorá vyšla zo synových úst.
Ale ako môže byť svätý taký obyčajný chlapec? Veď nie je ani mučeníkom – okrem toho, že potí vlastnú krv pri upratovaní a poslúchaní –, nemá ani nadprirodzené zjavenia ani neuzdravuje. No práve v tom je krása svätosti. Že každý z nás je svätý originálne, nie tak, ako sa stal svätým apoštol Tomáš alebo diakon Vavrinec, ale neopakovateľne a jedinečne.
Chesterton napísal, že „všetci hriešnici sú si podobní, ale každý svätý je originál“. A tak to presne je: naše hriechy sa v spovedniciach isto opakujú. Nejeden kňaz by ti dosvedčil, že tvoje hriechy vôbec nie sú také originálne a zaujímavé, ako si myslíš. Ale svätosť, tá je vždy jedinečná.
A tak v Cirkvi máme dvadsať storočí originálov a žijeme obklopení príbehmi iných originálov, ktoré nazývame „kresťania“. Máme svätcov, ktorí vyrástli vo svätých rodinách. Máme svätcov, ktorí boli pôvodne banditi, zlodeji a zbojníci. Máme svätcov, ktorí boli svätí celý život, i svätcov, ktorí boli svätí len v posledných hodinách.
Svätcov však nevytvárame my – robí to Boh. Životy svätých odrážajú Kristovu slávu a ukazujú na Krista. No krása kresťanstva je v tom, že začíname s Ježišom, a potom je to Ježiš, ktorý nám predstavuje všetkých svojich priateľov a všetky tie ďalšie príbehy. Titul „svätý“ dostáva človek od tých, ktorí si ho chcú pamätať. To neznamená, že sa nemôžeme nikdy pomýliť. To neznamená, že nemôžeme vynechať niektorých ľudí, ktorí by svätými byť mali, ale zabudli sme na nich.
V Cirkvi máme dni, keď si pripomíname „všetkých svätých“, a tieto dni sú v kalendári zámerne. Pripomínajú nám, že Boh pozná mená všetkých svätých, my nie. Keď si teda pripomíname životy všetkých svätých – aj tých, ktorých nepoznáme –, pripomíname si Kristovo dielo na zemi prostredníctvom jeho priateľov.
Ustanovení svätci sú spôsob, ako Cirkev povie o niekom v dejinách: „Áno, tento príbeh si budeme pamätať.“ Podoba tejto osoby bude vytlačená na malom papieriku, ktorý sa založí do knižky, táto tvár sa stane ikonou v ortodoxnom chráme.
Existujú dva nesprávne spôsoby, ako sa na svätých pozerať. Prvým je myslieť si: „Nie sú ničím výnimoční, nie je na nich nič veľké.“ Druhý chybný spôsob, ako vnímať svätých, je myslieť si: „Sú takí výnimoční, že nikdy nemôžem byť ako oni. To je síce krásny príbeh, ale ja nie som svätý a nikdy sa ním nemôžem stať.“
A hádajte, kto ďalší si myslel, že nikdy nemôže byť svätým? Predsa každý jeden svätý – až kým sa ním nestal!
Nepamätáme si svätých preto, že by boli mimoriadne nadľudskí – pamätáme si ich práve preto, že boli ako my všetci. Boli rovnako ľudskí ako my: mali rovnaké obavy, rovnaké túžby, rovnaké slabosti, rovnaké zápasy, rovnaké pokušenia. A predsa nám ukázali, čo môžeme dosiahnuť aj my.
Ukázali, že obyčajný človek môže vykonať neobyčajné veci pre Krista. Tieto neobyčajné veci môžu byť veľké zázraky, alebo aj tiché duchovné životy modlitby. Nie každý má veľkolepý príbeh. Niektorí ľudia majú veľmi pokojné príbehy.
Túto druhú nástrahu – falošné zidealizovanie si svätých – krásne ukazuje aj súčasný trend umelej inteligencie. Internet sa zaplnil zmŕtvychvstalými svätcami. Pri brázdení cez Facebook či YouTube na mňa hľadí svätá Klára, osloví ma František Saleský či do očí mi priamo pozrie svätá Jana z Arku. Všetci krásni, mladí a zdraví; ničím nevyrušujúci, oku lahodiaci: Don Bosco by úspešne prešiel kastingom na hlavnú postavu nového Jamesa Bonda, Terézia z Ávily by s prehľadom zatienila svetové top modelky.
A tak sme opäť posunuli sväté obrázky i sadrové odliatky Panny Márie na ďalší technologický stupeň. Výsledkom sú svätí, ktorých resuscitovala umelá inteligencia. Vrátili sme tak k životu svoje predstavy o svätých, ktorí majú všetko, len nie to, čím sa stali svätými. Sú nám dostatočne vzdialení nato, aby sme ich nemuseli nasledovať, iba na nich zbožne hľadieť ako na pekný exponát; ako na hollywoodsky blockbuster alebo televíznu super-show. A pritom už svätý Ján Zlatoústy poznamenal: „Ak sa chceš vyrovnať apoštolom, nič ti v tom nebráni.“
Možno stačí prijať, že aj tvoja tvár má miesto vedľa evanjelistov, mučeníkov, panien či manželov, intelektuálov či žobrákov… Nemusíš sa podobať Bradovi Pittovi ani Angeline Jolie, Kristus celkom stačí. Či už bude doráňaná bičom alebo jazykom druhých ľudí, alebo sa na nej zobrazí Kristov život kdesi na púšti, v ústraní, vedz, že drevo na tvoju tvár je už pripravené, pigment rozmiešaný…
