Mnohí si pamätáme slovo alebo vetu, ktoré zásadne zmenili náš život. Pre mňa je takou zmena otázky, ktorá mi už viackrát poskytla východisko v náročných situáciách.
Všetko sa odohralo v príbehu, keď Ježiš s apoštolmi stretli človeka slepého od narodenia. Ježišovi učeníci sa na neho pozerajú otázkou: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ (Jn 9,2) Pýtajú sa, prečo sa mu to stalo.
Prečo sa Ježišovi žiaci pýtajú takto?
Je to typické „starozákonné“ myslenie. Choroba a nešťastie sú podľa neho priamym dôsledkom buď môjho vlastného hriechu, alebo hriechu niekoho z mojej rodiny. Niektoré rabínske školy zašli dokonca až tak ďaleko, že hriechy pripisovali aj deťom v prenatálnom štádiu. Aj také „kopnutie“ v bruchu matky bolo klasifikované ako hriech a dieťa sa preto mohlo narodiť telesne postihnuté.
Pohľad Ježiša Krista je iný. Prevratný. On sa v tomto prípade nepýta na príčinu. On vidí následok, vidí možnosti. Aj preto neodpovedá na otázku apoštolov podľa ich schémy. Namiesto otázky prečo je toto utrpenie smeruje k otázke načo. Ježiš rozširuje horizont.
Preto je jeho odpoveď iná: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ (9,3) Pán Ježiš robí úžasnú vec. Uvoľňuje slepca z väzenia minulosti, do ktorého ho uzavreli schémy jeho súčasníkov. A otvára ho pre nečakané možnosti Boha.
Toto slovo mi otvorilo oči rovnako ako slepcovi. Často som totiž pri riešení vážnych životných problémov uviazol v minulosti. Neustále ma zamestnávala otázka prečo. Toto Ježišovo slovo mi ukázalo, čo som robil nesprávne. Po odpovedi na otázku prečo som sa nezameriaval na otázku načo: Ako sa v tomto konkrétnom probléme môže prejaviť Boh? Jednoduché, geniálne riešenie.
Pod vplyvom „všemocnej“ psychoanalýzy sa mnohí vŕtame v minulosti a obviňujeme svojich rodičov z našej súčasnej situácie. Psychológ Manfred Lutz hovorí, že mnohí súčasní psychológovia už prešli zmenou paradigmy. Dominantnou už nie je psychoanalýza, ale smery orientované na riešenie. Veľmi nápadne mi to pripomenulo evanjeliovú zmenu Ježišovej otázky.
A čo sa stane po tejto zmene? Teda: Ako sa môžu na mne zjaviť Bože skutky? Zaujalo ma, že viacero biblických postáv následkom straty zraku začalo viac počúvať.
Spomeňme si na patriarchu Izáka, ktorý v starobe takmer prišiel o zrak. A práve v tejto situácii fyzickej slepoty paradoxne splnil Božiu vôľu: namiesto staršieho syna Ezaua pomazal mladšieho Jakuba.
Alebo v Novom zákone vidíme príbeh slepého Bartimeja, ktorý žobre pri Jerichu. A keď počuje, že tadiaľ prechádza Pán Ježiš, začne volať: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ Slepý Bartimej kričal to, čo fyzicky vidiaci nevyslovili. Prečo? Pretože dobre počúval.
Kto by nepoznal príbeh Šavla, horlivého prenasledovateľa kresťanov? Vieme, že zásadný zvrat v jeho živote spôsobilo svetlo, ktoré ho oslepilo. Práve vtedy počul hlas Ježiša Krista: „Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Keď si Šavol zodpovedal otázku prečo, mohol prejsť k otázke načo a z Božej milosti sa stal Pavlom, apoštolom národov.
Zmena otázky nám môže zmeniť život. Riešenie nemusíme vidieť – stačí, že ho počujeme…
