Veľký piatok opäť priniesol so sebou silnú atmosféru. Keď som otvoril cárske dvere a pozrel sa na ľudí, napadli mi slová, ktoré zvyknem hovoriť na pohreboch: „Drahá smútiaca rodina.“ Farba nášho oblečenia, ticho v chráme, modlitby — to všetko vytváralo dojem, že sme sa zišli na pohrebe. A v istom zmysle sme na ňom aj boli.
Pochovávali sme Krista. Ale tento pohreb bol iný. Bol to pohreb, ktorý niesol v sebe nádej. Nebol to smútok z rozlúčky navždy. Bolo to ticho pred výbuchom radosti. Čakanie na tretí deň.
Oltár počas týchto dní vystriedal dve farby — temnú bordovú a jasnú bielu. Rovnako tak sa spojili smrť a život, kríž a vzkriesenie. Ježiš nezostal v hrobe. A práve to bolo jadro veľkonočného posolstva: Kristus vstal z mŕtvych!
Počas čítaní strastí Pána ma oslovila jedna scéna: dialóg medzi Ježišom a veľkňazom. Ten sa ho pýtal, či je Mesiáš, syn Požehnaného. A Ježiš odpovedal iba dvoma slovami: „Áno, som.“ (Porov. Mk 14,61-62.)
Na opačnej strane príbehu však stál Peter. Aj jeho sa pýtali: „Nie si aj ty z jeho učeníkov?“ A Peter odpovedal: „Nie som.“ (Porov. Jn 18,25.)
Aký kontrast! Kristovo „ja som“ a Petrovo „nie som“. Boh, ktorý sa priznal k človeku, a človek, ktorý zaprel Boha.
Koľkokrát sme aj my vo svojich životoch Bohu hovorili: „Nie som“? Nie som pripravený, nie som hodný, nie som ochotný. Ale Veľká noc nám pripomenula, že máme premieňať svoje „nie som“ na „ja som“. Na „ja som tu, Pane, chcem ti patriť“.
Keď sme sa počas veľkonočných dní pristavovali pri Božom hrobe, keď sme adorovali, strážili, modlili sa alebo čítali Božie slovo, mnohí z nás sa možno rozhodli:
- Povedať Kristovi svoje áno.
- Nechať ho, aby vstal z mŕtvych aj v našom srdci.
- Začať znovu žiť ako ten, kto sa k Bohu priznáva — slovami aj skutkami.
Veľká noc sa netýka len toho, čo sa stalo pred dvetisíc rokmi. Znamená i to, čo sa stalo aj tento rok — v našich životoch. Nezabudnime na to v monotónnosti dní, ktoré nás čakajú…
