20. júla 1936 zastala pod severnou stenou Eigeru štvorčlenná skupina horolezcov. Viedol ju 21-ročný Andreas Hinterstoisser. Mal za sebou niekoľko ťažkých prvovýstupov v Berchtengadenských Alpách. Šlo o pokus preliezť túto 1 800 metrov vysokú stenu prvovýstupom.
Nikomu pred nimi sa to ešte nepodarilo. Počet obetí rôznych pokusov bol príliš vysoký. Preto sa dve dvojice spojili a vyrazili spoločne. Ich výstup zastavila omrznutá skalná platňa, cez ktorú sa nevedeli dostať ďalej. Andreas sa vynašiel, vyliezol vyššie, potom sa spustil a na lane sa rozkolísal na spôsob kyvadlových hodín. Takto preletel-prebehol cez ošemetné miesto a s pomocou horizontálneho lana, ktoré ťahal so sebou, mohli zvyšní členovia výpravy prejsť tento nezleziteľný úsek. Andreas nakoniec lano stiahol. No po tom, čo skalná lavína zranila jedného člena, a aj pre zhoršené počasie sa múdro rozhodli vrátiť.
Na mieste Andreasovho traverzu však zistili, že stiahnuť lano bola osudná chyba. Z ich strany sa kyvadlo urobiť nedalo. Skúšali to niekoľko hodín, ale nakoniec sa rozhodli zlaniť – spustiť sa na lanách kolmo dole. Aj s rizikom previsnutých častí. Najťažšie už mali hádam aj za sebou, keď na chvíľu nenaviazaného Andreasa zmietla lavína, jedného člena družstva odhodila a zabil ho náraz do skaly a jeho priateľ, čo ho istil, sa udusil v lane zaťaženom telom nebohého priateľa. Zostal Toni Kurt, Andreasov priateľ a spolulezec.
Znie to bizarne, ale počas ich ústupu zo steny na nich kričal zamestnanec železnice, pretože cez stenu Eigeru je vyhĺbený tunel najvyššie položenej zubačky v Európe. V stene, ktorú vtedy ešte nik nepreliezol, bola už vybudovaná vlaková stanica. Cez jej vyhliadkové okno komunikoval pracovník s horolezcami a tí možno trochu z hrdosti a možno preto, že sa im zdalo, že to zvládnu sami, pomoc odmietli. No železničiarovi to nedalo a ráno sa išiel pozrieť, či je všetko v poriadku. Nebolo. Osamotený Kurt žiadal o pomoc. Záchranári k nemu prišli, a keď sa prácne zubami naviazaný uzol na záchrannom lane zasekol v karabínke, doslova pred očami záchrancov poslednýkrát vydýchol…
Je to smutný príbeh. Ale ostal po ňom názov kľúčového miesta: Hinterstoisserov traverz. Nešťastný pokus o prvovýstup je už navždy spojený s prechodom miesta, kde keď stiahli lano, nebolo už cesty späť.
Uvedomil som si, že aj v našom živote sú také okamihy. Stiahnete lano a už niet cesty späť. Dá sa už len pokračovať na vrchol a potom turistickým chodníkom dole. Koľkokrát som už smel byť pri tom, keď dvaja ľudia slovami „Beriem“ a „Sľubujem“ spoločne prešli takýmto kyvadlovým traverzom. A prísahou stiahli lano za sebou. Alebo nedávno som sa smial po tom, ako som gratuloval novokňazovi, skautskému bratovi, že som si z jeho ruky ukradol trochu krizmy, ktorou ho otec biskup práve pomazal za kňaza. Krásne mi voňala celú cestu domov, a vôňa tej mojej už dávno vyvetrala…
Ježiš sa v istom okamihu pýta, za koho ho pokladajú ľudia. Kým je pre nich. Peter hneď referuje o viacerých interpretáciách Ježišovej prítomnosti. A ako padajúci kameň v severnej stene Eigeru sčista-jasna prišla otázka: „A za koho ma pokladáte vy?“ Slová, ktoré Peter vysloví, sú jeho osobným prechodom zo Starého zákona do Nového. Vyznanie, že je Božím Synom, je stiahnutím lana za sebou. Už pôjde len tam, kam ho povedie evanjelium, opásaný len Kristovou láskou.
„Za koho ma pokladáš ty, Andrej?“ Rád si túto otázku predstavujem, keď čítam túto časť v evanjeliových textoch. Viem, že mnohé moje odpovede sú zlé. Nie, naozaj nie je môj osobný lekár ani právnik. Ani psychológ. Ani automat, v ktorom sa mince modlitieb majú premeniť na konkrétne potreby. Často úplne zlé, keď to občas tak spätne hodnotím.
Krstom sme stiahli za sebou lano spájajúce nás so životom sveta za naším chrbtom. Mali sme si to uvedomiť počas prípravy na birmovku, ale došlo nám to až oveľa neskôr. Teda tým pokrsteným, ktorí sa rozhodli žiť ako kresťania. Je ich v Cirkvi určite menšina, ale prítomnosť hasnúcich knôtikov a nalomených trstín vždy patrila k poslaniu Cirkvi. Rozhodnutím žiť aktívne svoje kresťanstvo sme nevedomky stiahli cestu vedúcu späť do života pred obrátením. Už sa len sústrediť na cestu k vrcholu. A ak sa aj čosi pokazí, netreba odmietať ponuku s pomocou. Lebo cez sedmoraké okno sviatostného života v ťažkej stene života každého z nás vykukuje sám Kristus. Hrdosť a samoľúbosť by mali ísť vtedy bokom…
