V jednom z najnovších počinov britskej BBC sprevádza diváka naprieč históriou planéty ikonický hlas Davida Attenborougha. S hlbokým smútkom reflektuje úpadok divočiny, nárek nad miznúcou krásou sveta, ktorý kedysi prekypoval životom. Svoj dokument neukončuje len konštatovaním tragédie, ale ponúka riešenie. Popri návrhoch na zelenší jedálniček, plný paradajok a jabĺk, zaznieva aj výzva na zastaveniu populačného rastu. Človek sa, paradoxne, stáva prekážkou sveta, ktorému bol kedysi korunou.
Vzdelanie a posilnenie práv žien sú podľa Attenborougha kľúčom k obmedzeniu pôrodnosti. S neochvejnou logikou tvrdí, že priveľa detí sa rodí v komunitách s nízkou mierou vzdelania, a práve tieto deti vedú planétu do záhuby. Ako keby bol ľudský život nepriateľom ekosystému, ktorý ho pôvodne niesol.
No z opačného brehu zaznieva hlas Obianuju Ekeochu, Nigerijčanky, ktorá dlhé roky bojuje proti praktikám OSN. Tie podľa nej zavádzajú v Afrike akúsi novú formu kolonizácie: vzdelanie a rozvoj sú podmienené súhlasom so znižovaním populácie. Ako sarkasticky poznamenáva, „moji krajania nemajú paralen, ale antikoncepciu môžu chrúmať ako BON PARI.“
Zatiaľ čo moderný svet objavuje Green Deal a počúva prorokyňu Gretu, kresťanstvo dávno pred nimi držalo v rukách prvý ekologický manifest – Knihu Genezis.
„Zelený Ježiš“, alebo kresťanský recept na záchranu planéty
Starať sa o stvorenie nie je ekologická móda, je to teologická povinnosť. Hľadieť na svet otvorenými očami znamená vidieť v každom lístku, v každej molekule Božiu prítomnosť. Boh je všade, napĺňa všetky veci a všetko, čo stvoril, od zrniečka piesku po najväčšie galaxie, nazval „dobré“.
Svet nie je len skladom zdrojov. Hoci bol stvorený ako miesto krásy a hojnosti pre človeka, človek bol stvorený, aby bol jeho kňazom a správcom. Náš svet nie je ekonomická šanca ani vedecký pokus: je to Božie dielo, stvorené z lásky a pre lásku.
Krása stvorenia má odhaľovať krásu Stvoriteľa. Vzájomná previazanosť medzi včelami a púšťami, mestami a slonmi, steblami trávy a ľadovcami je dôkazom tejto posvätnej rovnováhy. Všetko je zachované rukou Stvoriteľa. A nám je zverená výsada byť kňazmi stvorenia, spolutvorcami, ktorí svet nielen používajú, ale premieňajú v modlitbe a vďakyvzdaní.
Naša kreativita, naša schopnosť tvoriť vedu, umenie, kultúru, to všetko sú dary. No s nimi prichádza aj zodpovednosť. Správca je ten, kto sa stará, nie ten, kto vyčerpáva. Byť kňazom stvorenia znamená konať s perspektívou večnosti. Pamätať, že svet patrí Bohu a že my sme len jeho hostia. A že náš cieľ je tento svet premieňať na obraz Kráľovstva.
Byť kňazom stvorenia znamená prinášať svet Bohu. Nielen chlebom a vínom, ale každým skutkom starostlivosti a úcty. Každý moment sa stáva liturgiou, každá chvíľa chrámom. Naša práca, náš odpad, náš pohyb v prírode, to všetko je duchovné.
Keď sme spojení s Kristom, Veľkňazom stvorenia, začíname vnímať prírodu novým pohľadom, pohľadom harmónie. Príbeh Svätého písma sa opakuje, Kristus, ktorý kráča po rozbúrenom mori, Daniel, ktorého nezjedia levy, Serafim zo Sarova, ktorého objíma medveď, Silván, ktorý smúti nad udretým steblom trávy.
Ako napísal starec Sofronij, „Duch Boží učí dušu milovať každé živé stvorenie tak, že by nespôsobila ujmu ani zelenému listu na strome, ani by nezašliapla kvet poľa. Duša cíti súcit ku každému tvorovi.“
Naše činy majú dosah. Nielen na nás. Nielen na naše deti. Ale na celý poriadok stvorenia. Naša padlosť deformuje svet. A preto kresťanská ekológia sa nezačína politikou, ale pokáním.
Zmena nepríde cez konferencie, zmena prichádza skrze srdce, skrze askézu, skrze návrat k jednoduchému životu. Pôst ako duchovná i ekologická prax.
Ako povedala Matka Tereza: „Nie je problém nakŕmiť hladných. Problém je uspokojiť bohatých.“
Plytvajúci, prejedajúci sa človek je karikatúrou správcu stvorenia. No ten, kto sa postí, kto kráča pokorne, kto sa zriekne nadbytku, ten je skutočným kňazom stvoreného sveta.
A preto staňme sa opäť kňazmi stvorenia.
